GIVEAWAY! Ernest Cline- Ready Player One

”Už je to oficiálne. Robím zo svojho blogu komerc. Čo s tým narobíme!” (Dominika Spodniaková, 2016)

Možno ste si všimli, že som pred nejakým časom recenzovala knihu Ready Player One pre knižný portál Booksite.sk a herný portál Gamesite.sk. A bola to sranda.

Kniha je mňam pre všetkých, ktorí vedia, čo je konzola, majú radi dystopie a vedia čítať. No vážne- Ernest Cline to s tou cieľovkou zasa tak neprehnal. A hoci by sa mohlo zdať, že je to kniha pre geekov, opak je pravdou. Ja sa na geeka len hrám a knihu som si celkom fajne užila.

A navyše, už o niekoľko mesiacov bude podľa nej natočený film. Takže, ak chcete mať knihu prečítanú skôr ako nastane ten ošiaľ a všetci sa budú tváriť na najväčších odborníkov (aj keď vy ste tú knihu čítali ešte v čase keď o nej nik nevedel… ja ten pocit miujem. #GuiltyPleasure) dávajte pozor, pretože…

Rozdávame 5 kusov.

Teda ja len jeden.

Ale Gamesite.sk ďalšie štyri. A to je už celkom dobrá šanca.

Pravidlá súťaže: 

1.) Kliknite na tento odkaz: GIVEAWAY

2.)Do komentáru pod príspevok nanapíšte ako sa volá hra, v ktorej sa odohráva celý príbeh knihy Ready Player One.

(Recenziu, v ktorej nájdete správnu odpoveď si môžete prečítať TU.)

A ak chcete, môžete followovať. Alebo prečítať viac. Alebo oboje. Za to odmena nie je, ale minimálne môžem byť za to vaša kamka. :D

P.S. Súťaž trvá do 31.júla 2016. Následne zverejním výsledky na svojom fejsbúčiku a tu a TU.

Čau.

D.

Júnové favs

ún. Ani neviem, kedy zmizol. Puf. Nechápem. Akosi sa teraz nestíham nadýchnuť a občas si uvedomujem, že pre všetko, čo musím riešiť, pre plnú hlávku a plné ruky a plné srdce, mi niekedy pekné veci unikajú pomedzi prsty. Pochopte, som z tých, ktorí sa niečoho takého desia najviac na svete. Mysleli ste si, že môj instagram má promovať moje fotografické schopnosti?! Nebláznite. Fotím horšie ako môj desať ročný synovec. Nie, môj instagram je mucholapkou, vysoko adhéznym lepidlom. Jeho úlohou je chytať momenty, aby som na ne nezabudla. Spolieham sa naň. A ešte na to, že nikdy nedôjde k solárnym katastrofám opisovaným v dystopických knihách a nevypadnú všetky internety. To by môj môj instagramový denníček asi neprežil.

Pri chaose, ktorý momentálne obklopuje moju existenciu sa musím každý deň rozhodovať hľadať/vidieť pekné veci. Nenechať sa pohltiť okolnosťami. Ha! Často sa mi nedarí. D by vedel rozprávať. Je to svätý muž. Pri mne si odkrúti očistec a pôjde rovno do neba (toľko moja teória). Občas som trochu bipolárna- občas je deň pekný a už o pár chvíľ na to zabudnem. Zvláštne. Každopádne si uvedomujem, že to čím sýtim svoje vnútro, potom z neho vyteká. A viďte v tom čo chcete- kresťanskú metaforu, alebo hoci aj životnú módrosť. Je mi to jedno. Skrátka som si uvedomila, že tma, ktorej občas dovolím napĺňať moje srdce namiesto pekných vecí, mi otravuje vnútro. A cítiť to. Vidieť to. Počuť to. Na mne.

Takže, chcem hľadať/vidieť/zdieľať pekné veci. A tu sú tie júnové.

Celý článok si prečítajte na FRIES N´ICECREAM. 

ERNEST CLINE – READY PLAYER ONE (HRA ZAČÍNA)

BUDÚCNOSŤ ZABALENÁ DO 80. ROKOV

Buď šialenosť a spisovateľská samovražda, alebo počin génia. Niečo také som si pomyslela, keď som sa po prvýkrát dozvedela o existencii tejto knihy. Moderátori v rozhovoroch ku knihe s Ernestom Clinom, ktoré som sledovala pred jej prečítaním, neustále spomínali niečo ako „geekovský Da Vinciho kód“, „biblia všetkých geekov“ a mnoho ďalších, ultimátne a zaväzujúco vyznievajúcich pútačov, ktoré vo mne v konečnom dôsledku len vzbudili ešte viac... Zvedavosti? Pochybností? Skepticizmu?

S neskrývaným cynizmom som sa sama seba pýtala, ako by sa asi mohla videohra stať zároveň témou, prostredím i zápletkou literárneho diela bez toho, aby to nebol „návod na použitie“. Úprimne, keď som o tom premýšľala, v hĺbke duše som sa modlila, aby to nebolo jedno z tých veľdiel, kde sú referencie na filmy, hry či hudbu nasúkané ako päsť na oko len preto, aby tým autor dokázal, ako sa v tej ktorej oblasti vyzná. Takých kníh je naozaj dosť! (V oboch zmysloch slova.)

Vďaka Bohu, že sa môj úsudok nie vždy stretne s realitou.

Už svojou vizuálnou stránkou sa kniha akoby chcela natlačiť do rodiny vizuálnej alternatívnej reality 80. rokov a zapadnúť tak niekde na poličku hneď vedľa Atari a Packmana. No zdá sa, akoby autor dokonale rozumel charakteru hier, filmov či hudby a ich rozdielom oproti literatúre. Nesnaží sa ich nasilu „vystrihnúť“ zo skutočného života a „nalepiť“ do knihy. Namiesto toho k nim pristupuje rozumne, s vedomím odlišnosti a robí ich tak dokonale uspôsobenými pre príbeh a naráciu.

Celú recenziu na knihu si prečítajte TU, na BOOKSITE:SK

Ultimate bus traveler´s guide: Sweden edition- PART TWO

Tak teda dobre. Druhá časť.

Priznanie- na chvíľu ma premohla skúposť a horderstvo. A chcela som si všetky svoje cestovateľské info nechať pre seba. A potom ich raz, v čase krízy predať za strašné prachy ako „Cultural Know How“. Ale došlo mi, že by to asi aj tak nik nekúpil (aj keby bola zombie apokalypsa), vtedy by každý bojoval o svoj holý život a dušu spasenú, raboval by obchody a kradol použiteľné zásoby potravy a kašľal by na „cultural Know How“. Takže, logickým rezultom tohto vnútorného boja je… druhá epizóda seriálu o autobusovej cestovateľke. Nemáte za čo.

Nuž, Baška. Zistila som, že sme si veľmi podobné. Občas, keď sme boli mladšie, kupovali sme si košele len preto, že mali pekné podšívky na lemoch. Jasné, že tie podšívky nik nevidí, ale my sme o nich vedeli. Alebo občas chodíme do pekných obchodov a knižníc len pre ten pocit akože sme vo filme. Alebo sme si občas kúpili TOGO kávu a noviny… aby sme vyzerali americky. Súďte ak chcete. 

Celý príspevok si môžete prečítať na :Fries N´Icecream. 

Ultimate bus traveler´s guide: Sweden edition- PART ONE

red týždňom som sa vybrala na sever. Do Švédska. Baška tam buduje svoju kariéru a stavia ďalšiu strategickú európsku baštu našej rodiny a ja pravdepodobne už onedlho budem zapriahnutá do mašinérie pracovného dospeláckeho života, rozhodla som sa teda využiť posledné lúče môjho freesylového života a vybrala som sa na sever. Punkovo. A keď hovorím punkovo, myslím ultimátne punkovo. Autobusom. SAMA. 26 hodín.

Človek by si myslel, že samovražda. A viete čo? Áno. Zistila som, že z obdobia, kedy som bola uchvátená z toho, že vám stewardka v ružovom ponúkne „kávu, ččaj, kapuččíno a ččokoládu,“ ZADARMO a časáky ZADARMO som už vyrástla.  Tieto vysoko kvalitné neska nápoje som s radosťou oželela a nedala si ich ani raz. Oproti môjmu JA spred desiatich rokov som už totiž nemala nutkavý pocit dozbláznenia využívať všetky bezplatné „nadštandardy“ s ktorými sa stretnem „just because I can“. A po čase si navyše uvedomíte, že tej hnusnej autobusovej pachuti v ústach po noci sa dá vyhnúť… napríklad nepitím spomínaných delikates.

CELÝ ČLÁNOK SI MôŽETE PREČÍTAŤ NA MOJOM NOVOM BLOGU: Fries N´Icecream

Májové "favs"

Raz sa ma niekto pýtal na to, čo rada pozerám/jem/pijem/mám/chcem/čítam/počúvam, lebo vraj som inšpiratívna. Osobne mi to nedáva zmysel a nie celkom tomu rozumiem, pretože vlastne som ako také steblo v tráve a robím si čo chcem a mám rada čo chcem a pijem čo chcem. A navyše sama svoju inšpiratívnosť vnímam niekde na úrovni virálneho videa o škrečkovi, čo je drobunké tacos a dekoratívneho gýču v podobe pastelovo natretého ananásu, ale budiš. Vox populi, vox dei, hovorím. Dopyt riadi ponuku. A hoci som presvedčená, že máte dostatočnú súdnosť na to, aby ste si v tom množstve nepotrebného materializmu a konzumu dokázali nájsť tie svoje „OMG monthly favs“, predsa len som sa rozhodla všetkých vás, latentných stalkerov, čo čítate moje blogy, každomesačne zahlcovať tými mojimi. Nemáte za čo!

1.       Sia: Cheap Thrills (#chairdance)

Milujem tých ľudí, čo sú presvedčení, o tom, že Sia funguje od minulého roka a jej debut bol Luster. Zlaté. Je to blbosť. Sia je tu s nami už miliardu rokov a od šialeností a videí s maňuškami si prešla cez Shia Labeoufa a jemnú alternatívu až k rádiovkám. Nikdy som nebola prudký fanúšik Sheanových nezrozumiteľných hundranín, ale… toto je dobrá vec. Pusti si.

2.       Kód/Code KSC

Celý článok si môžete prečítať na mojom novom blogu Fries´N Icecream (rada vás tam uvidím).

O Tatríne, Živene, tebe a mne

Warning: Ultim thinking loudly. Možno bez hlavy a päty, ale čo! Toto je môj blog a ty si tak trochu stalker, keď to čítaš. Tak nebuď potom naštvaný.

Neskoro večer sme prechádzali od Galérky ku stanici. Peši. Kus cesty. No a čo. Vo vzduchu voňala pokosená tráva a kde tu sme míňali drsné tlupy košického mladistva. Mám rada také večery. Do života dajú mnoho. Napríklad zistenie, že skejtbord/longbord je poväčšine módny doplnok a nie dopravný prostriedok. Nebudem ich súdiť- táto filozofia ma preniesla späť do môjho detstva. (Tiež som jazdievala so sebou nosievala skejtboard. Deti pochopia, že im to na coolovosti nepridá. Ale to chce to čas.)

Ale nie o tom som chcela. Niekde pri filharmónii (košický žargón ešte nepoznám, neviem, či má nejaký krycí názov), som si niečo uvedomila. (Hej, až sa cítite hlúpo, keby ste prechádzali popri tom veľkosklade umenia, filozofie a osvietensva a na nič by ste neprišli. Chcela som sa vyhnúť tomuto seba-strápneniu, tak mi teda niečo osvietené napadlo.)

Celý príspevok si môžete prečítať na : mojom movom blogu Fries´N Icecream

IT IS OVEEERRRR, is it?

Sú dve možnosti:
A) Buď je vyššie uvedené tvrdenie pravda a ja som už v tejto chvíli Mgr.,
B) alebo vás bohapuste klamem, rozmyslela som si to,a povedala som si, že chcem jazdiť vlakom ešte pár mesiacov zadarmo.

(update: Neklamala som. :) !!!!!!! Teraz ma všetci musíte poslúchať. Haha! … Vážne!)

Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, zlý rezult z tohto dňa byť nemôže. Buď titul, alebo vlaky. Človek si v tomto sociálnom štáte niekedy ani nevie vybrať, čo sa mu hodí viac. Tak dobre nám je.

Každopádne, kocky sú hodené, ako povedal Cicero. (myslím). A tak,uprostred toho chaosu, žalúdočných vredov a nervozity, papierov porozhadzovaných po izbe, litrov kávy… je čas sumarizovať. Prehodnocovať.Spraviť výročnú správu.

Keď som nastúpila do Bratislavy na bakalára, nemaľovala som sa. Akože vôbec. Vrchol môjho make-upu bol púder. A nie, nemala som čistú pleť. Bola som len divné decko. A čo!!!
Na Átrijákoch sa naša izba stala prestupnou stanicou každovečerných párty a vďaka spolubývajúcej som zistila, že existujú individuality, ktoré k životu nepotrebujú vodu. Len voňavku.

Celý článok nájdete na mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/145041673268/it-is-oveeeerrrr-is-it

Morning Routune

Vyrástla som. Neviem ako/kedy sa to stalo- v mojej hlave mám stále sedemnásť, ale je to tak. Mám dvadsať päť! Moja mamka mala v tom veku dve deti. Dominikova mamka tri. Ja sa niekedy nedokážem vytiahnuť z postele pred deviatou!!! Keď som si túto skutočnosť uvedomila, trochu to mnou zatriaslo. 

Nejde o to, že by som bola spajo, skoré rána mám dokonca rada, len…. perinka ma niekedy oblapí tak silno, že sa jej neviem vzoprieť. A keď aj vstanem pred deviatou, kým som schopná reálnej efektívnej činnosti, je obed. Potom si uvedomíte že je pol dňa za vami a váš najväčší dosiahnutý achievement sú raňajky, ktoré už raňajkami vlastne ani nie sú. Povedzme si to na rovinu: CHÝBA MI DISCIPLÍNA.

Rána milujem. Kedysi som nimi žila. Myslím si dokonca, že boli stvorené pre našu dušu. Taký intenzívny čas pre seba ako ráno asi nenájdete v celom dni. Niečo to stojí. Ale čo nič nestojí, za nič nestojí. A navyše moja hlávka je príliš farebná, milión nápadov a myšlienok, ktoré si vyžadujú realizáciu. V opačnom prípade som frustrovaná. Človek sa musí realizovať. Osobnostne rásť. Budovať svoje vnútro. A nielen duchovne, ale aj charakterovo, intelektuálne, kulurne….a rána sú na to stvorené. Som o tom presvedčená. 

Myslím, že som správcom svojho času. A svojej osobnosti. Takže som sa pred nejakým časom rozhodla na radikálny krok. Vytvorila som si svoju RANNÚ RUTINU. Žiadne pospávanie. žiadna prokrastinácia (do pozornosti dávam knihu Umenie prokrastinácie. Milujem ju!), čistý focus od rána.

Chvíľu je to boj, bunky môjho tela revoltujú, ale ako hovorí môj otec- veľký kuchynský filozof: “Nad telom vládne duch!” Ani mi vlastne nejde tak o to, kedy vstanem ako skôr o to, koľko spím. Spánkový cyklus normálneho človeka trvá asi 90 minút. A je fajn zobudiť sa, keď sa tento cyklus ukončí. Chodím spať okolo polnoci, takže 6 a pol hodinový spánok je presne ten akurátny….ak chcem teda stihnúť všetko čo mám. 

Celý článok nájdete na mojom novom blogu:http://friesnicecream.tumblr.com/post/144848631885/morning-routine

Keď o vás oprie bicykel

Píšem vo vlaku. Ako slávni blogeri. Takže teraz som slávni bloger. To dá logiku. Keď píšete na mobil vo vlaku a na nohách vám spí frajer (ktorého sem tam treba poškrabkať za uškom), zistíte že dlhé vety sú bezpredmetnou záležitosťou. Poviete len to podstatné. Nechcete predsa svalovku na palcoch….

Celý článok si môžete prečítať na mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/140266881878/ke%C4%8F-o-v%C3%A1s-oprie-bicykel

25

Mala som narodeniny.Podľa mňa existujú dva typy narodenín. Jedni sú narodeninové každoročné a tie druhé sú narodeninové výnimočné. Ja som tento rok absolvovala tie druhé. Výnimočné. A hoci doteraz som presvedčená,o tom, že kdesi v časopriestore nastala hrozná chyba, ktorú doteraz nik nevie opraviť a ja by som v skutočnosti mala mať nejako medzi sedemnásť a dvadsaťjeden (taký je podľa všetkého môj emocionálno-psychicko-metafyzicko-architektonicky vek. vážne!), minulý týždeň som oslávila dvadsaťpäť!!! To je štvrť storočie. Fuu, ako som zasiahla do histórie. O ďalšie štvrťstoročie budem mať 50. 50 roční ľudia sú starí. Ale to som si myslela už aj o 25 ročných a teraz si len sama pred sebou obhajujem, že občas pozerám Phineasa a Ferba a Adventure Time. Farizej som. (Na moju obhajobu, Adventure Time, by som nikdy v živote, NIKDY V ŽIVOTE!!!!!! nemustila dieťatu. NIKDY. Howk!).

K veci. Oslávila som niečo, o čom som bola presvedčená, že sa toho nikdy nedožijem. Začínam sa nazdávať, že dokonca možno budem na vlastnej svadbe a vychovám pár detí….s takýmto plánom som nikdy nepočítala. Možno raz dokonca budem mať aj 50 a môj muž bude šedivý. Tak pekne šedivý, lebo jemu by to pristalo. A možno raz budem mať 75. Ak raz niekto oslávil 25, už nie je  nijaký precedens aby život na neho nezosypal aj všetky ostatné štvrťročnice. Len aby sa nakoniec nestalo, že sa so mnou o 75 rokov porozpráva Janko Tribula a nespýtal sa ma, ako veľmi som šťastná, že už mám 100. Jupíí. Horší by bol len pozdrav v Regine. 

Celý článok si môžete prečítať na mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/138876866123/25

(Re)solutions.

Viete, čo je podľa mňa nový rok? Ten šatník, čo ním Lucy prešla do Narnie. No vážne! Nevedela čo tam bude. Ani aké to bude. Pokojne to mohla byť hyperpriestorovo-paradoxná červia diera, ktorá by ju mohla vcucnúť a vycucnúť uprostred ničoty vedľa mŕtveho Falcovho tela. A rovnako pokojne to mohla byť zasnečená krajina s pouličkou lampou a veľkým levom. Veľký rozdiel v pravdepodobnosti tam nebol. Nevedela to. Keby to vedela bola by to nuda. A keby to bola nuda, nešla by tam, pretože deti nikdy nerobia nič nudné. A keby tam nešla, nebola by Narnia. Ani lev a ani nič. Period.

Skrátka. Niekedy potrebujeme Neznámo. GREAT UNKNOWN. Dobrodružstvo nevedomosti, ktoré ponúka priestor pre prekvapenia. A motýle v bruchu a napätie a také to smiešne chvenie. Podľa mňa je nový rok o tom. Aj o tom. 

Viac sa dočítate v mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/136971232203/resolutions

#META

Nemám to rada. Nemám rada meta veci. Chápem, že občas sú nevyhnutné- napríklad keď máte za 3 dni prečítať celý (!!!) Zločin a trest, napísať naň čitateľský denník a ešte k tomu nakresliť obrázky, lebo vaša učka má rada v čitateľskom obrázky. Nik neprečíta Z&T za tri dni- má to milion strán, jeeees! Na to sú meta veci. (true story, btw) Inak na nič. Mali by ich zakázať!

Viem o čom hovorím. Ostatné dni som žila v krabici s nápisom METAŽIVOT Dali mi oblbováky. Oblbli ma. Realitu vtedy vnímate veľmi oklieštene. Vlastne vnímate len to, čo sa deje práve v tej chvíli. Neriešite dôsledky, ani to čo bolo ani to čo bude. Nesmejete sa. Nič vám nepríde vtipné. Nehovoríte smiešne veci. Oblbováky vám asi vyžrali  tú polku mozgu v ktorej sídli centrum smiechu. 

Interakcia z ľuďmi sa koná akoby pod vodou. V rade pri pokladni nevydržíte viac ako tridsať sekúnd. potom radšej položíte košík na zem pred seba a poberiete sa. Miesto dobrých filmov pozeráte zlé reality na TLC…to váš mozog zvláda. Spať idete…. keď vás zalomí: o druhej, o piatej a ultimátne o deviatej. O deviatej ste nechodili spať od ôsmej triedy na základnej. Tvár kamarátov si už nepamätáte. 

Celý článok nájdete na mojom novom blogu : http://friesnicecream.tumblr.com/post/121049420113/meta

#ROK

Dnes som bola v knižnici. V našej krajskej knižnici, ktorú robí krajskou asi len ten názov. Bola som tam pri policiach a regáloch s turistickými sprievodcami a bedekermi (to je nové slovo, čo som sa dnes naučila. Bedeker. Páči sa mi. A ešte sa mi páči veľa znelých spoluhlások pokope.) a tvárila som sa, že sa chystám na výlet po Európe. A Amerike. Blízkom východe a Afrike. A že si chcem spraviť hodnotný a kvalitný intinerér. A tak som si povyberala a požičala a myslím, že toto leto si už vo Zvolene nik iný cestovný itinerér robiť nebude, lebo nebude mať z čoho. 

Na námestí som si sadla pod nejaký strom, ktorý v návale generálnej rekonštrukcie mesta ešte nestihli vypíliť a keď som začala čítať o zlatej horúčke v Kalifornii (veta, čo sa chcem naučiť naspamäť: “ …v horách medzitým rástli nové osady ktoré ale okrem baníkov potrebovali aj kuchárov, hospodyne, dopravcov, remeselníkov a prostitútky. …“) uvedomila som si, že je to už rok. Vlastne takmer presne rok, odkedy sme tam boli. A uvedomila som si, že je vlastne strašne smiešne, koľko sa toho do jedného roka naprace. Horkého aj sladkého. Aj horkosladkého. Ako sa za jeden rok môže zmeniť váš pohľad. Na seba. Na svet. Na ľudí. Na budúcnosť. Ako sa za jediný rok, ba aj rýchlejšie môžu niektoré veci ultimátne dokašľať a iné vám vyrazia dych svojou spontánnosťou a blízkosťou. Ako za jediný rok môžete prejsť dlhšiu cestu ako predtým za päť. Jeden rok. 365 dní. 

Pred rokom:

• som ešte nosila kvietky (už menej, ale boli tam… vďaka bohu, je to preč)
• som bola #CaliforniaLadies a #frajerkaLongboardistu (a bola som schopná rozprávať sa len hashtagmi. trust me.)

celý článok nájdete na mojom novom blogu: #ROK http://friesnicecream.tumblr.com/post/120450058578/rok

Srdce Kráľa (Godzone Konferencia 2014)

Diplomkovanie, bakalárovanie a miliontristo dotazníkov.

Milí kamaráti, venujte prosím zvýšenú pozornosť tomuto oznamu. 
Oficiálne sme vstúpili do veľkolepej sezóny dokončovania diplomiek a bakalárok (a.k.a. ultimátne rátanie znakov a slov :D ). Internet zaplavilo spamové množstvo dotazníkov a ankiet a... hádajte čo? Tu to teraz nebude iné. Jeeeej!!!!
Nuž, hľa, tu je dotazník o knihách a čítaní, ktorý k svojej diplomke potrebuje Dadka Baroková. Je skvelá, dotazník je skvelý, vy ste skvelí a určite nebude problém ho vyplniť. 
Takže, brace yourself a kniháči spojte sa a na:
Mladí ľudia a knihy

Welcome to the Safe Place

Vitajte na mieste, kde uvidíme, ako Baránkova krv ľudí prikrýva a obnovuje ich do celkom nového štandardu... Kde budeme na ľudí hľadieť ako na ľudí v procese, budeme chápať ich históriu, ale zároveň budeme jasne vnímať obrovské a chvejúce prisľúbenia, do ktorých ich Boh vovádza.

Perla v piesku by Tessa Afsharová

http://www.christbook.sk/3613-4014-thickbox/perla-v-piesku-tessa-afsharova.jpg

Nie je to neznámi príbeh. Nie je to nový motív. Ani nová zápletka. Vlastne vieme, ako to celé skončí. Poznáme to. Počuli sme to miliónkrát. Čítali sme to miliónkrát. Nemá nás čím prekvapiť. Myslíme si. A s týmto postojom sa púšťame do čítania.
A čítame. A odrazu sme ohromení. A ohúrení. A premožení. A vtiahnutí do príbehu oveľa väčšieho, ako sme čakali, oveľa intenzívnejšieho, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Nebudem tu hovoriť o deji, ten poznáme. Vieme, kto bola Rachab, čo bola zač. Vieme aj to, že sa neskôr dostala do izraelského tábora, Pán sa stal jej jediným Bohom, vydala sa za Salmona a stala s z nej žena viery, matka Boaza, žena ktorá má veľmi jasné miesto v Ježišovom rodokmeni. Toto vieme. Fakty.

Chcem hovoriť o tejto knihe z trochu iného pohľadu. Z pohľadu, ktorý odhaľujete Rachab nielen ako postavu z Písma, archetyp ženy, ktorá stelesňuje slova „z prachu povstáva krása“, ale ako ženu s minulosťou, srdcom, ktoré je vystavené svetu, a ktoré muselo reagovať, ako ženu, ktorú táto kniha vykresľuje až príliš reálne a ľudsky. A vy ju spoznávate. Jej vnútro. A preto je to tak hlboké a intenzívne. Lebo odrazu už nie je cudzinkou, ktorú sa rozhodnete za jej konanie súdiť a škatuľkovať ako „tú nehodnú“. Odrazu sa stane človekom, ktorý vám, stránka za stránkou zjavuje svoje srdce a vy zisťujete, že v ňom vždy bol hlad. Po niečom väčšom. A to vás dostane. A že aj keď bol udusený, pošliapaný, zahnaný do kúta a aj keď mu boli odobraté slová, stále bol dosť hlasný na to, aby v Rachab spôsobil šialenosť a odvahu, divokosť, ktorá mala jediný zámer a jediný cieľ. Zjednotiť jej srdce s Bohom. Tak ako to bolo zamýšľané. Od začiatku.

Áno, je to príbeh o láske. Salmon. Rachab. Manželstvo. Aj. Ale podľa mňa je to oveľa viac príbeh o tom, čo znamená „Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom“ (Žalm 30, 5), „aby som im dal veniec radosti namiesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti namiesto sklesnutého ducha“ (Izaiáš 61, 3). Rachab bola stelesnením „nehodnosti“. Predaná na prostitúciu. Srdce zatvrdilé. Človek by si pomyslel, že je posledná z posledný, z posledných, ktorí by mali akúkoľvek šancu dostať sa do vyvoleného národa, pred Božiu tvár. Byť s Ním. Ale na Bohu je skvelé to, že má rád paradoxy, nepredvídané zvraty. A nás. Neriadi sa našimi predpokladmi a nalinkovanými logickými štruktúrami. Na Rachab zjavil, že neexistuje nič, čo by mohla spraviť, aby od nej odstúpil. A ona to pozvanie prijala. Vierou akú nemalo mnoho „spravodlivých“ mužov. Áno.  Viac ako príbeh lásky medzi Rachab a Solmonom, je to podľa mňa príbeh lásky medzi Bohom a Rachab.

A čo sa týka romantiky medzi Rachab a Solmonom, tak skutočné veci sa v knihe začnú diať v izraelskom tábore. A vôbec sa to nedeje neočakávaným spôsobom. Vlastne romantikujú celkom bežne, románovsky a knižne. Ako to už býva. Dynamické je to vďaka Rachabinej túžbe spoznať Boha viac. A tak viac ako Solomona, rieši Boha (cool). A dokonca aj prostredie je vykreslené veľmi reálne. Ako z programu na Viasat History. A to je dobre.

A áno, môžeme túto knihu porovnávať s Vykúpenou láskou od Francine Riversovej. A možno by to nebolo ani tak odveci. Ale bacha. Perla v piesku je klenotom sama o sebe.

A áno, idú Vianoce. A áno toto je veľmi dobrá kniha. Takže ju môžete kúpiť. Zabaliť a dať pod strom.
A tu sú linky, odkiaľ vám ju pošlú. A neviem, či aj zabalia, ale možno ak poviete tak aj to:
Kumran.sk


A ešte jedna super vec. Je advent. Aj v GODZONE SHOPE. A tak každý deň čakajte skvelé prekvapko. Kukajte stránku. Skvelé knihy. Skvelé oblečko. A zabalia vám to skvelí ľudia. A skvelí ľudia to donesú aj na poštu. A na pošte sú tiež skvelí ľudia. A najmä tety. Tak neváhajte.

O nebi a zemi (Pápež František)

http://www.krestanskemedia.sk/obrazky/201306041303400.nebi_zemi_predna.jpg

Úprimne povedané, táto kniha je jedna z tých pri ktorých sa mi navodzuje nie celkom ľahko identifikovateľný pocit. Vo svojej podstate to môže byť dobrý ukazovateľ, ktorý sa snaží svedčiť v prospech hĺbky ukrytého obsahu. Áno! To by bolo skvelé. Lenže nie som si istá, či sa vážky neidentifikovateľného pocitu nenakláňajú na trochu opačnú stranu. Hej! Ťažké počuť, ťažké povedať. Navyše keď vieme, kto je jedna z dvoch hlavných postáv tejto knihy. Ale ako správny, nezaujatí recenzent musím povedať čo mám na srdci. Inak sa to nedá. Nebolo by to autentické. Takže, kniha sľubuje hlbokú debatu dvoch veľmi múdrych a citlivých mužov: Jorge Bergoglia (pápež František) a rabína Abraham Skorku, ktorá má za úlohu odhaliť pravdy a skutočnosti, ktoré sa niekedy nemusia počúvať až tak dobre. Niekedy sa mi však zdalo, akoby ani jeden z prítomných pánov nechcel rozpútať hlbší rozhovor na danú tému. Akoby sa báli, že stratia nad diskusiou kontrolu. A tak sa páni väčšinu času len motkajú okolo tém, ktoré víria cirkvou i svetom bez toho, aby jasne a s pevným stanoviskom podali svoj názor. Ušľachtilo uznávajú odpovede toho druhého, aj keď sa už v jadre líšia. Áno, úcta je dôležitá, ale v tomto prípade vedie k tomu, že sa rozhovor len točí okolo veľmi málo rozvinutej témy. Akoby nechceli vstúpiť na územie toho druhého. Len si loptičku prehadzujú z jednej strany na druhú bez väčšieho napätia, odhalenia, prekvapenia či nebodaj šoku. Vopred vyrovnaná remízová tenisová hra s nulovou akciou. Pravdaže, chápem, že som nečítala nijakú detektívku alebo tak, ale pravdou je, že som čakala názory, ktoré ma prekvapia, ktoré mi objasnia niektoré veci z pohľadu našich autorít. Ale nestalo sa. Škoda. Napriek tomu si nemyslím, že čítať túto knihu je vyslovená strata času. Ach, prosím, len to nie! Okrem toho, že je extrémne hladkavá (áno, textúra obalu je naozaj príjemná na dotyk a keď pre nič iné, pre toto sa tú knihu oplatí mať v poličke), postrehla som aj pokusy tejto knihy priviesť čitateľa bližšie k flowu akým vidí veci náš pápež. Hej! Nie je to nijako okaté, treba to dolovať a hľadať a použiť všetko náradie v záhradnom domčeku, ale je to tam! Verte mi! Takže, ak ste sa v čítaní recenzie dostali až sem (gratulujem) a rozhodujete sa, či si knihu kúpiť, alebo nie, asi by som sa priklonila k možnosti kúpiť ju. Niekedy je človek taký zmätení a strápení, že stráca prehľad a jasný focus aj z celkom základných vecí. A vtedy môže byť táto kniha celkom nápomocná. Áno, presne tak. V čase, keď človek v zmätku stráca jasnú predstavu o tom, ako sa veci majú a všetko vidí len cez hmlovinu, vtedy sa táto kniha šikne.

Knihu si môžete objednať napríklad na stránke Kumran.sk

Medzi nebom a morom by Karen Kingsburyová

http://www.christbook.sk/3337-3701-thickbox/medzi-nebom-a-morom-karen-kingsburyova.jpg

CoverDeal: vrstvy a vrstvy Zvolenska.

Deal: Cesta na miesto, kde to všetko začalo. Kde to všetko skončilo.

RelationshipStatus: Len číročíra pravda, ktorá sa niekedy nečíta až tak ľahko.

CoverDeal: vrstvy a vrstvy Zvolenska

Áno, pripúšťam, je to kniha, ktorej čitateľská základňa je postavená na ženskej časti populácie. To je jasné. Navyše to zrejme nebudú „tínky“, ani aktuálne top faninky distopických románov s obálkami, ktoré vyhrávajú jedu výtvarnú súťaž za druhou. Z toho vyplýva, že tomu bude zodpovedať aj obálka.... Jasný motív nikdy nič nepokazí... aspoň tak by to malo byť. Ako ste si už všimli, vždy hodnotím obálku knihy podľa toho, či by som sa s ňou v električke hrdila, alebo či by som ju radšej zawrappovala do šiestich vrstiev Zvolenska. A aj keď mi to trhá srdce, táto kniha spadá skôr do druhej kategórie. Azda by som ju nehodnotila šiestimi vrstvami Zvolenska, ale jedna by tam bola. Smutné je, že ani je kvôli prednej cover (ktorá nie je až taká strašne strašná, napriek tomu, že fotomontáž dvojice na piesku akosi nevyšla), ale kvôli zadnej strane.

http://www.kumran.sk/images/mnam_zadna.jpg

Fakt. Poviem vám úprimne, rada si čítam zadné strany kníh, rada zisťujem základné info o autoroch na ktoré sú tak hrdý, že i ich vycapia na obálku knihy, rada čítam recenzie čo sú na obálke.... a teraz nič. Len BIG FACE. Áno je krásna, pani spisovateľka, ale... bolo nutné ju dať na celú zadnú stranu? Takže vlastne by som nemusela zawrappvať celú knihu, ale len jej zadnú obálku... a bolo by.

Deal: Cesta na miesto, kde to všetko začalo. Kde to všetko skončilo.

Boli raz dvaja zamilovaní stredoškoláci, ktorí si boli stopercentne istí, že sa jedného- nie tak vzdialeného dňa vezmú, budú mať rodinu a ich život bude ružovejší ako rozprávka o Šípovej Ruženke. Boli to statoční kresťania z dobrého prostredia, nikdy nerobili nič zlé a boli presvedčení, že oni sa do problémov dostať nemôžu... až kým ich nezačala lákať veľmi, veľmi romantická, opustená časť pláže, kde na nich nikto nedovidel a kde mohli tráviť spolu toľko času koľko chceli... a kde sa ich vzťah začal veľmi pomaly a nenápadne rozpadať bez toho, že by si to uvedomili. Napriek tomu, že si boli bližšie ako kedykoľvek predtým, zároveň si boli tak cudzí... Lenže veci sa skomplikovali ešte viac a bolo treba ich riešiť. „Najlepšie“ tak, aby o tom nik nevedel, a aby to nenarušilo ich dokonale naplánovanú budúcnosť. Ale aj „keď sa problém vyriešil“ veci už nemohli byť tak ako predtým. A odrazu bol koniec. Bez jediného slova.

Mal sa ženiť. Mal dokonalý život, dokonalú prácu a dokonalú snúbenicu, ktorá o jeho minulosti nevedela nič. Nepýtala sa. Lenže ako sa blížila svadba, jeho srdce kričalo stále viac. Minulosť nebola uzavretá. Ak chce začať niečo nové, musí uzavrieť staré. Musí ísť na miesto, kde to všetko začalo, kde to všetko skončilo, povedať čo kričí jeho srdce, byť úprimný k sebe aj k ostatným.... Byť mužom.

RelationshipStatus: Len číročíra pravda, ktorá sa niekedy nečíta až tak ľahko.

Hej, táto kniha vlastne nie je nová ničím. Neprináša nič, čo by tu už nebolo. Nehovorí jazykom, ktorý by sme nepoznali, ktorý by v nás vyplavoval skryté tajomstvá, ako to robia iné knihy. Nie sú v nej nijaké veľké zvraty... popravde od prvej strany viete ako kniha skončí.... Ale o tom to nie je. Nie je dôležité či viete ako skončí, či prináša niečo nové, aký jazyk používa. Ide o to, že táto kniha oslobodzuje. A verte mi cítila som to. Bez ohľadu na to, aká žena číta túto knihu, bez ohľadu na to, čo vo svojom živote prežila, akú má minulosť, táto kniha otvára dvere do budúcnosti, do odpustenia, do oslobodenia. Ťažko v nej nájdete nejaké podprahové útočenie na ženy, ktoré podľahli svojmu strachu a vydali sa cestou jednoduchého riešenia. Nijaké odsúdenie. A o tom to je. Je to kniha, ktorá ponúka lásku... nie románovú, presladenú... ale čistú, pravdivú odpúšťajúcu, nahú lásku, pred ktorou stojíte v úprimnosti.

Nečakajte nijaké slaďárny Jane Austinovej, ani fešákov Francine Riversovej. Len číročíru pravdu, ktorá sa niekedy nečíta až tak ľahko.

Ale cez leto je na to vhodný čas... Najmä cez toto špeciálne leto.

Ak si chcete knihu objednať kuknite sem: Kumran