Warning: Ultim thinking loudly. Možno bez hlavy a päty, ale čo! Toto je môj blog a ty si tak trochu stalker, keď to čítaš. Tak nebuď potom naštvaný.
Neskoro večer sme prechádzali od Galérky ku stanici. Peši. Kus cesty. No a čo. Vo vzduchu voňala pokosená tráva a kde tu sme míňali drsné tlupy košického mladistva. Mám rada také večery. Do života dajú mnoho. Napríklad zistenie, že skejtbord/longbord je poväčšine módny doplnok a nie dopravný prostriedok. Nebudem ich súdiť- táto filozofia ma preniesla späť do môjho detstva. (Tiež som jazdievala so sebou nosievala skejtboard. Deti pochopia, že im to na coolovosti nepridá. Ale to chce to čas.)
Ale nie o tom som chcela. Niekde pri filharmónii (košický žargón ešte nepoznám, neviem, či má nejaký krycí názov), som si niečo uvedomila. (Hej, až sa cítite hlúpo, keby ste prechádzali popri tom veľkosklade umenia, filozofie a osvietensva a na nič by ste neprišli. Chcela som sa vyhnúť tomuto seba-strápneniu, tak mi teda niečo osvietené napadlo.)
Celý príspevok si môžete prečítať na : mojom movom blogu Fries´N Icecream
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára