Tak teda dobre. Druhá časť.
Priznanie- na chvíľu ma premohla skúposť a horderstvo. A chcela som si všetky svoje cestovateľské info nechať pre seba. A potom ich raz, v čase krízy predať za strašné prachy ako „Cultural Know How“. Ale došlo mi, že by to asi aj tak nik nekúpil (aj keby bola zombie apokalypsa), vtedy by každý bojoval o svoj holý život a dušu spasenú, raboval by obchody a kradol použiteľné zásoby potravy a kašľal by na „cultural Know How“. Takže, logickým rezultom tohto vnútorného boja je… druhá epizóda seriálu o autobusovej cestovateľke. Nemáte za čo.
Nuž, Baška. Zistila som, že sme si veľmi podobné. Občas, keď sme boli mladšie, kupovali sme si košele len preto, že mali pekné podšívky na lemoch. Jasné, že tie podšívky nik nevidí, ale my sme o nich vedeli. Alebo občas chodíme do pekných obchodov a knižníc len pre ten pocit akože sme vo filme. Alebo sme si občas kúpili TOGO kávu a noviny… aby sme vyzerali americky. Súďte ak chcete.
Celý príspevok si môžete prečítať na :Fries N´Icecream.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára