BUDÚCNOSŤ ZABALENÁ DO 80. ROKOV
Buď šialenosť a spisovateľská samovražda, alebo počin génia. Niečo také som si pomyslela, keď som sa po prvýkrát dozvedela o existencii tejto knihy. Moderátori v rozhovoroch ku knihe s Ernestom Clinom, ktoré som sledovala pred jej prečítaním, neustále spomínali niečo ako „geekovský Da Vinciho kód“, „biblia všetkých geekov“ a mnoho ďalších, ultimátne a zaväzujúco vyznievajúcich pútačov, ktoré vo mne v konečnom dôsledku len vzbudili ešte viac... Zvedavosti? Pochybností? Skepticizmu?
S neskrývaným cynizmom som sa sama seba pýtala, ako by sa asi mohla videohra stať zároveň témou, prostredím i zápletkou literárneho diela bez toho, aby to nebol „návod na použitie“. Úprimne, keď som o tom premýšľala, v hĺbke duše som sa modlila, aby to nebolo jedno z tých veľdiel, kde sú referencie na filmy, hry či hudbu nasúkané ako päsť na oko len preto, aby tým autor dokázal, ako sa v tej ktorej oblasti vyzná. Takých kníh je naozaj dosť! (V oboch zmysloch slova.)
Vďaka Bohu, že sa môj úsudok nie vždy stretne s realitou.
Už svojou vizuálnou stránkou sa kniha akoby chcela natlačiť do rodiny vizuálnej alternatívnej reality 80. rokov a zapadnúť tak niekde na poličku hneď vedľa Atari a Packmana. No zdá sa, akoby autor dokonale rozumel charakteru hier, filmov či hudby a ich rozdielom oproti literatúre. Nesnaží sa ich nasilu „vystrihnúť“ zo skutočného života a „nalepiť“ do knihy. Namiesto toho k nim pristupuje rozumne, s vedomím odlišnosti a robí ich tak dokonale uspôsobenými pre príbeh a naráciu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára