Kým si, keď sa nik nepozerá? by Bill Hybels

Zobudiť sa?!

            Na scénu môjho blogu po pekných pár dňoch, či skôr týždňoch prichádzala ďalšia recenzia knihy z radov vydavateľstva Kumran. Tento krát však ide o obzvlášť veľké sústo. Ani nie tak po objemovej stránke (kniha má sotva 142 strán), ale skôr po stránke obsahovej. Je to ako vážne, vážne, vážne vysoký koncentrát všetkého, čo dnešný teenager (ale nie len on) potrebuje počuť, aby sa už konečne zobudil zo svojho bezstarostného, „bezzodpovednostého“ „akože-života“. Veru tak. Nejdem poučovať. To za mňa spravila kniha a dokonale ma usvedčila takmer vo všetkom, to mi verte (až sa za seba hanbím), ale stálo to za to. 

           

Hneď na začiatku chcem povedať, že Bill Hybels (americký pastor v komunite Willow Creek), už dávno nie je chlapík najmladší. Vlastne tento rok oslávi šesťdesiatku. Ale viete čo? Na jeho slovách, štylistike a celkovej stavbe textu to vôbec nie je cítiť. Doslova v knihe cítiť mladosť jeho ducha. A to myslím vážne. Nijaké zbytočné dospelácke poučovanie, nijaká kritika, výčitky, nadradenosť ani nič, čo poznáme ako bežný faktor dospeláckej komunikácie. No aj napriek tomu sa vám (mne) každé jedno slovo dostane pod kožu (v dobrom slova zmysle) a nenechá vás ostať rovnakým.

         

No ale aby som už konečne prešla k veci... Kým si, keď sa nik nepozerá? podľa obalu hovorí, že je to kniha, ktorá dláždi cestu k tomu, ako získať Boží charakter. (Neľakajte sa, viem, že tento blog nemusia čítať len veriaci a preto chcem povedať, že poznám pár ľudí, ktorí tento druh charakteru majú, hoci veriaci nie sú. Skrátka im to tak hovorí ich svedomie.) Nejde však o nijaké „o-dušu-modlenie“, ako by sme si mohli myslieť. Ide o ODVAHU (odvahou premôcť strach, ktorý ochromuje, odvahu bojovať za vzťahy, za veľké veci a nevzdávať sa tých malých. Ide o odvahu žiť život naplno.), DISCIPLÍNU (ako sa hovorí najskôr práca, potom pláca... znie to staromódne, ale keď tú myšlienku uchopíte naozaj pevne do rúk, zistíte, že bez disciplíny to proste nejde.) ,VÍZIU (nájsť v sebe aj v druhých veciach, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Talenty a dary, koľko by sa toho dalo dosiahnuť, keby ich každý využil a nebál sa ich prejaviť naplno. A čo sny? Prečo si ich neplniť? Prečo si neplniť aj tie najšialenejšie sny, ktoré máme? Chýba nám odvaha? Alebo disciplína ísť za nimi?...), VYTRVALOSŤ (prekročiť vlastné hranice a limity.) no a napokon LÁSKU (fakt podstatná zložka).

         

Zakaždým, keď som knihu otvorila a začítala sa do nej, uvedomila som si, ako sme (som) spohodlneli. Máme pocit, že ak sme teenageri, alebo YA, nič sa nás netýka. Stačí ísť párkrát do školy, občas do roboty a užívať si život plnými dúškami. Kniha nám však kladie otázku: Čo ak je život a čas ktorý práve prežívame hodný viac, ako len toho, aby sme ho len tak... preflákali. Čo ak sa máme stať napríklad super hrdinami, ktorí môžu zmeniť svet. Ktorí na to majú?

            Viem, že to môže znieť divne, ale toto mi dala kniha Kým si, keď sa nik nepozerá? Ak by som ju mala ohodnotiť na stupnici od 1 do 10, asi by som jej udelila čestné miesto na stupni 8. Naozaj. Chcela by som, aby mal každý možnosť si ju prečítať a niečo si z nej vziať.

XOXO 

DomiLondon

Dopraj si prepych modlitby (Bill Hybels)

S podobnými knihami som sa v poslednom čase stretávala skutočne takmer na každom kroku. „Eldridgovkami“ počnúc, cez Chanovu Bláznivú lásku, Shakarianových Najšťastnejších ľudí na svete až po Crabbovu Modlitbu. Ako to už býva, niektoré vás oslovia viac a iné až tak nie.

Kam však Hybelsovu knihu Dopraj si prepych modlitby zaradiť?

Pravdu povediac po tom, ako som si ju na pošte vyzdvihla a zbadala jej obálku, mala som chuť ju rovno zavrhnúť ako nezaujímavú. Piesok a bosé nohy to fakt nie je niečo, čo by ma uchvátilo a zaujalo hneď od začiatku. Ak by som však naozaj dala na prvý dojem, zrejme by som prišla o veľa. Oproti Crabbovej Modlitbe, v ktorej je striktne vyhranený postup modlitby, ktorého čítanie asi nie je také zábavné ako by sa človeku žiadalo, je táto kniha niečo celkom iné. Dokonca by som ju prirovnala k nejakému zvláštnemu symbiotickému splynutiu Eldredgeovho zaujímavého, pútavého a veľmi ikonického štýlu so štýlom, ktorý sa čitateľovi veľmi nenásilne snaží ukázať druhú, naplňujúcu a sviežu stránku modlitby.

Aj keď Bill Hybels už nie je najmladší, v knihe a slovách ktoré do nej zakomponoval (a ktoré mimochodom prebral zo svojich prednášok, ktoré rozprával a na základe ktorých knihu napísal) je cítiť neustála mladosť a radosť zo života.

Som rada, že prvotný dojem, ktorý na mňa urobila skôr obálka kniha ako kniha samotná ma neodradila od toho, aby som sa do nej na pár chvíľ ponorila a vzala si z nej niekoľko skvelých myšlienok. Preto som presvedčená o tom, že kniha Billa Hybelsa Dopraj si prepych modlitby patrí práve do tej skupiny kníh, ktoré ma oslovili.