ún. Ani neviem, kedy zmizol. Puf. Nechápem. Akosi sa teraz nestíham nadýchnuť a občas si uvedomujem, že pre všetko, čo musím riešiť, pre plnú hlávku a plné ruky a plné srdce, mi niekedy pekné veci unikajú pomedzi prsty. Pochopte, som z tých, ktorí sa niečoho takého desia najviac na svete. Mysleli ste si, že môj instagram má promovať moje fotografické schopnosti?! Nebláznite. Fotím horšie ako môj desať ročný synovec. Nie, môj instagram je mucholapkou, vysoko adhéznym lepidlom. Jeho úlohou je chytať momenty, aby som na ne nezabudla. Spolieham sa naň. A ešte na to, že nikdy nedôjde k solárnym katastrofám opisovaným v dystopických knihách a nevypadnú všetky internety. To by môj môj instagramový denníček asi neprežil.
Pri chaose, ktorý momentálne obklopuje moju existenciu sa musím každý deň rozhodovať hľadať/vidieť pekné veci. Nenechať sa pohltiť okolnosťami. Ha! Často sa mi nedarí. D by vedel rozprávať. Je to svätý muž. Pri mne si odkrúti očistec a pôjde rovno do neba (toľko moja teória). Občas som trochu bipolárna- občas je deň pekný a už o pár chvíľ na to zabudnem. Zvláštne. Každopádne si uvedomujem, že to čím sýtim svoje vnútro, potom z neho vyteká. A viďte v tom čo chcete- kresťanskú metaforu, alebo hoci aj životnú módrosť. Je mi to jedno. Skrátka som si uvedomila, že tma, ktorej občas dovolím napĺňať moje srdce namiesto pekných vecí, mi otravuje vnútro. A cítiť to. Vidieť to. Počuť to. Na mne.
Takže, chcem hľadať/vidieť/zdieľať pekné veci. A tu sú tie júnové.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára