red týždňom som sa vybrala na sever. Do Švédska. Baška tam buduje svoju kariéru a stavia ďalšiu strategickú európsku baštu našej rodiny a ja pravdepodobne už onedlho budem zapriahnutá do mašinérie pracovného dospeláckeho života, rozhodla som sa teda využiť posledné lúče môjho freesylového života a vybrala som sa na sever. Punkovo. A keď hovorím punkovo, myslím ultimátne punkovo. Autobusom. SAMA. 26 hodín.
Človek by si myslel, že samovražda. A viete čo? Áno. Zistila som, že z obdobia, kedy som bola uchvátená z toho, že vám stewardka v ružovom ponúkne „kávu, ččaj, kapuččíno a ččokoládu,“ ZADARMO a časáky ZADARMO som už vyrástla. Tieto vysoko kvalitné neska nápoje som s radosťou oželela a nedala si ich ani raz. Oproti môjmu JA spred desiatich rokov som už totiž nemala nutkavý pocit dozbláznenia využívať všetky bezplatné „nadštandardy“ s ktorými sa stretnem „just because I can“. A po čase si navyše uvedomíte, že tej hnusnej autobusovej pachuti v ústach po noci sa dá vyhnúť… napríklad nepitím spomínaných delikates.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára