Dnes som bola v knižnici. V našej krajskej knižnici, ktorú robí krajskou asi len ten názov. Bola som tam pri policiach a regáloch s turistickými sprievodcami a bedekermi (to je nové slovo, čo som sa dnes naučila. Bedeker. Páči sa mi. A ešte sa mi páči veľa znelých spoluhlások pokope.) a tvárila som sa, že sa chystám na výlet po Európe. A Amerike. Blízkom východe a Afrike. A že si chcem spraviť hodnotný a kvalitný intinerér. A tak som si povyberala a požičala a myslím, že toto leto si už vo Zvolene nik iný cestovný itinerér robiť nebude, lebo nebude mať z čoho.
Na námestí som si sadla pod nejaký strom, ktorý v návale generálnej rekonštrukcie mesta ešte nestihli vypíliť a keď som začala čítať o zlatej horúčke v Kalifornii (veta, čo sa chcem naučiť naspamäť: “ …v horách medzitým rástli nové osady ktoré ale okrem baníkov potrebovali aj kuchárov, hospodyne, dopravcov, remeselníkov a prostitútky. …“) uvedomila som si, že je to už rok. Vlastne takmer presne rok, odkedy sme tam boli. A uvedomila som si, že je vlastne strašne smiešne, koľko sa toho do jedného roka naprace. Horkého aj sladkého. Aj horkosladkého. Ako sa za jeden rok môže zmeniť váš pohľad. Na seba. Na svet. Na ľudí. Na budúcnosť. Ako sa za jediný rok, ba aj rýchlejšie môžu niektoré veci ultimátne dokašľať a iné vám vyrazia dych svojou spontánnosťou a blízkosťou. Ako za jediný rok môžete prejsť dlhšiu cestu ako predtým za päť. Jeden rok. 365 dní.
Pred rokom:
- som ešte nosila kvietky (už menej, ale boli tam… vďaka bohu, je to preč)
- som bola #CaliforniaLadies a #frajerkaLongboardistu (a bola som schopná rozprávať sa len hashtagmi. trust me.)
