Les kostí by Carrie Ryan

CoverDeal: Niečo na tej Mary je

Deal: Love & Hope

BestFriend4Ever: Niekto si dokáže vystačiť sám

Plus: Zombie cast

RelationshipStatus: I sobbed

CoverDeal: Niečo na tej Mary je

Tá zvláštna tvár. Nútila ma neustále sa na ňu pozerať a hľadať, čo je TO čím je taká zvláštna. Niečo na nej je a ja neviem prísť na to, čo. A štve ma to...

Možno je to tá detská brada, neprítomne vzdialený pohľad, alebo pery a oči opuchnuté ako po plači. Stále hľadám odpoveď, ale nenachádzam ju. V hlave mám kvôli tej obálke toľko otázok: Nad čím Mary práve myslí? A kto je ten kvôli komu plakala?...

Všetky tie otázky na mňa vplývajú oveľa viac ako obyčajná estetická stránka obálky a to, či sa mi páči, alebo nie. Mám pocit, akoby bola tá obálka obsahom knihy už sama o sebe.

Neodvážim sa tvrdiť, či je dobrá, alebo nie...  A ani neviem, či ju takto vníma ešte niekto iný okrem mňa... a možno na tom až tak nezáleží.

No...niečo tam na tej Mary je...

Deal: Love & Hope

                Mary žije v stiesnenej kolónii, ktorú obklopuje temnota Lesa kostí. Každý deň vidí ako sa stovky znesvätených vrhajú na plot, ktorým je oddelený och mŕtvi svet od Marynho živého s jedinou túžbou. Nasýtiť sa čerstvým mäsom.

                Ich stony a vzdychy sú pre obyvateľov stereotypným zvukom na ktorý si vďaka pevnému oploteniu, strážcom a prísnemu prístupu sesterstva zvyknú.

                Všetko sa ale mení, keď sa obeťou znesvätených stane Maryna matka a Mary sa odrazu ocitá v katedrále, kde sa o ňu starajú sestry  a kde prvýkrát uvidí Gabrielle. Dievča odnikiaľ a odvšadiaľ, ktoré znamená pre Mary jedno. Nádej. Nádej že za plotom niečo existuje. Možno oceán, ako jej hovorievala matka.

                Počas pobytu v katedrále sa Mary zamiluje do Travisa. Brata svojho snúbenca .Nešťastná láska, ktorá jej ale dodáva silu a energiu. A keď jedného dňa znesvätení prerazia plot a spôsobia v kolónii hotové peklo na zemi, láska a nádej sú tým, vďaka čomu dokáže prežiť.

                Rebríky na plošiny bezpečne postavené vysoko v korunách stromov už dávno vytiahli a jedinou záchranou pre ňu, jej snúbenca Harryhu, Travisa a Cass je chodník do Lesa kostí. Chodník vedúci priamo do útrob znesvätených a ich rozpadnutých tiel. Hnaná vierou v oceán putujú Lesom snažiac sa zachrániť si holý život...

                Koľko toho je potrebné obetovať kvôli snom?

Rozum alebo cit?

BestFriend4Ever: Niekto si dokáže vystačiť sám

                Neustále som krútila hlavou na Marynou sebeckosťou. Chúďa, je tak poznačená všetkým tým vymývaním mozgov v kolónii a životom, ktorí je aj ťažko životom nazvať, že podľa mňa už nedokáže myslieť na iné ako na seba. Nemyslím to v zlom, chápem, že si musela veľa preskákať, ale aj keď hovorila o láske a Travisovi, v konečnom dôsledku vždy riešila to, aby bolo dobre jej. Je o tom láska?!

                Myslím, že je to naozaj bojovníčka, ktorá si zaslúži, aby sa jej najväčší sen stal skutočnosťou, ale nie som si istá, či by jej to aj tak stačilo. Je to typ večne nespokojnej duše... a to vôbec nehovorím o tom, že aj nie je po jej, je zle...

                Ale obávam sa, že ona najlepšiu kamarátku nepotrebuje. Vzdala sa Cass, Harryho... aby sa jej túžba naplnila. Obávam sa, že pre ňu by bol najlepší kamarát len spomaľovačom, brzdou.

Plus: Zombie cast

                Nie som si istá aký vzťah a emóciu prechovávam k zombie. Pretože sú fakt strašidelní. Myslím, ako NAOZAJ strašidelní, keď si uvedomíte, že nemajú absolútne nijaké svedomie, myslenie, premýšľanie, úsudok, alebo tak. Ich jediným cieľom je zožrať vám mozog. A ak si pri tom zlomia o jednu kosť viac, o to lepšie.  Nemôžete ich prehovoriť, uprosiť (ani to neskúšajte). Neriešia veci podľa dopredu rozvrhnutého plánu a preto ani nemajú nijakú slabosť. Ak je pred nimi niečo, čo ešte žije, v žilách tomu prúdi krv a tak... tak je to pre nich chutné mäsko.

                A tak sa naskytuje otázka: Ako sa dá pred niečím takým vôbec bojovať?!  Nedá. Jedinou záchranou je utekať a dúfať, že ste dostatočne rýchly.

                A veľa ľudí v tejto knihe, hmh.... fakt musí byť rýchlych...

RelationshipStatus: I sobbed

                Plakala som. Pri tejto knihe som vážne plakala.

                Pravdu povediac, na začiatku som pochybovala, či je to naozaj taká dobrá kniha ako o nej všetci hovoria, ale potom... Veci sa zmenili. S napätím som obracala strany s krvavočervenou oriezkou a prežívala celý príbeh s Mary.

                Párkrát mi naozaj tuhla krv v žilách (aj keď... fakt to má byť horor? Ja som dosť bojazlivý typ, Draculu som nedočítala, ale... toto podľa mňa nie je horor. Fakt!) a inokedy mi zasa po tele prebehli tie smiešne zimomriavky, ktoré sa objavia, vždy keď čítate niečo naozaj romantické...

                A niekde okolo strany 240 som si uvedomila jednu vec. Poznáte tú vec s Pannou Máriou a ako je anjel Gabriel povedal, že bude mať baby a tak?... Nie je vám tam niečo povedomé?

                Myslím, že Gabrielle bola v Lese kostí naozaj nositeľom nádeje. Možno nie až tak dobrej správy ako by sa zdalo, ale každopádne prišla „zvestovať“ Mary, že je nádej. Že pre niečo ešte stojí žiť. Neviem, možno som si to všimla len ja a možno to tak ani nemalo byť, ale mne to zmysel dáva...

                Na konci som knihu zatvárala so slzami v očiach. Škoda, že nie slzami úplnej radosti a šťastia a bola v tom aj poriadna dávka smútku, ale...

                Fakt to stojí za to prečítať.

                Zavrieť sa do sveta, v ktorom aj malá iskra nádeje môže podpáliť celý Les. Les kostí