piatok 9. decembra 2011

Komedia česká o bohatci a Lazarovi, alebo článok bez hlbšieho zmyslu

Bola som TAM. Viem, pre človeka obyčajného, plebského razenia ako som ja je to priam neuveriteľné, ale naozaj. Bola som TAM. Dostala ma tam jedna z nich. Kamarátim s ňou. Nie je plebs ako my. Ale aj tak ma tam dostala...
Kam?
Medzi umelcov.
Budúcich bábkohereckých Quentinov Tarantinov a Robertov Downeyov juniorov slovenského ľudu.
A poviem vám, anakreonizmus bol cítiť už od vchodových dverí. Kreatívna atmosféra som mnou na tom mieste tak zamávala, že som mala pocit, že nech by som na tomto svete so svojim úbohým životom spravila čokoľvek tým deckám tam sa nevyrovnám. A ani sama neviem, či to bolo príjemné, alebo desivé. Asi skôr kombinácia oboch. Strašidelné.
Komedie česká o bohatci a Lazarovi  hraná v sále veľkosti mojej iternátnej izby zanechala v mojom vnútri dlhú stopu o ktorej budem zrejme hovoriť aj svojim deťom.
Sedela som hneď vpredu a od hercov ma oddeľovalo len... vlastne nič. Vôbec nič ma od nich neoddeľovalo. Zrejme to bola aj dôvod, že chalanisko odetý do čertovských šiat pojal do tanca kamarátku sediacu vedľa mňa. Mimochodom tiež diváčku.
Mala som ten divný pocit, ktorý som mávala, keď som ako dieťa chodila na mikulášske besiedky a so stiahnutým žalúdkom som čakala, kedy sa ten bradáč nakloní ku mne a bude ma nútiť niečo mu zaspievať. Odrazu som mala strašne déja vu. Asi preto, že prirodzene nepatrím medzi ľudí, ktorý ocenia interaktivitu divák-herec.
V prítmí a šere tlmených led-lámp som sa snažila všímať si všetko čo sa deje predo mnou. Od chlapíka, čo zahral Boha, Abraháma a rečníka tak, akoby ani tri roky herectvo neštudoval a pri jeho monológoch som mala pocit, že ho dabuje niekto z mexických telenoviel cez úžasnú ľahksť s ktorou niektorí viedli svoje bábky (spomínala som, že tam boli aj bábky. A boli vážne WAW) až po Lazara, ktorý by si zaslúžil Oskara hneď tam na mieste. Aj ten bábkový aj ten reálny.
Nikdy som nevidela, že by niekto dokázal vyjadriť charakter človeka konštrukciou bábky, ale včera mi to takmer vyrazilo dych (rovnako ako niekoľko iných vecí, ktoré možno neboli až také úžasné).Maňuška boháča a drevená "bábka" (ktorej oficiálne učebnicové meno neviem) Lazara... konflikt medzi nimi bolo vidieť aj bez dialógov. Vážne.
A čo sa týka chalaňa, čo viedol bábku Lazara: neviem, ako dlho to nacvičoval, neviem, či si predtým dal nejaký doping, ani neviem, či to mal vydreté, alebo mal toľko talentu, ale miestami som mala chuť plakať. Aj preto, že ten chlapec bol naozaj cute a aj preto, že to robil tak dojímavo, až som si myslela, že to on je bábka a jeho drevené alter ego je reálne.
Nuž čo povedať.
Bohémsky život je bohémsky život a vidieť mladých tvorivcov na "domácom poli" bolo ako sledovať lov levov niekde na safary. Dokonca ste sa báli, aby na vás nezaútočili.
Takže, na záver by som chcela povedať, že ak vám tento článok nič nedal, nevadí. Poprvé preto, že tento blog je venovaný knihám a po druhé preto, že sama som si v ňom myšlienky len triedila, takže je logické, že ak som im nerozumela ja, vy asi tiež nie.
Každopádne, ak sa vám naskytne príležitosť zamieriť na VŠMU a obzrieť si tam nádejné javiskové tváre v akcii, neváhajte. Možno sa budete cítiť stiesnene a radšej si vezmite vlastný kyslíkový prístroj, ale inak to stojí za to.
A ak sa vám páčia obrázky, ktoré majú reprezentovať vyššie zmienenú hru, vedzte, že sa práve dívate na výtvor budúceho scénografa. Presne tak. A neopovážte sa ich kopčiť, idem skúžkovať z autorského práva, takže bacha na mňa (just joke).
Nuž to je všetko (at least!!!)

Majte sa.
DomiLondon
XOXO

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára