Drahí ctitelia
a obdivovatelia umenia!
Hlásim sa vám
opäť ako mediátor, sprostredkovateľ, úbohí pozorovateľ, ktorý skromne prednáša
svoje postrehy a názory a s pokorou sa úfa vášho pochopenia.
Nuž, opäť som sa
na chvíľu ponorila do hýrivého sveta divadelnej chásky, na krátky moment som
splynula s umeleckou atmosférou pódiového undergroundu a teraz by som
vám o tom ponúkla krátky report.
V prvom rade
by som chcela podotknúť, že som veľmi rada, že som opäť nabrala vyrazený dych.
Verte mi, také predstavenie ako Mloky, v takom spracovaní, v akom som
ho videla ja si jednoducho takú reakciu v človeku neodpustí. Vyrazený dych
a nič iné. Od začiatku do konca. A ešte aj potom.
Aby som však
začala pekne od začiatku- Tentokrát som si do svojej tašky (okrem zvyčajnej
výbavy pozostávajúcej z minimálne dvoch kníh... pre prípad núdze)
pribalila aj zápisník a stabilo ceruzku (nie len tak hocijakú, ale ceruzku
na špeciálne príležitosti) v úprimnej nádeji, že si budem písať počas
predstavenia poznámky, ktoré neskôr, ako poctivý analytik, syntetik a „akože recenzent“ aj využijem a spracujem. Ako sa však
ukázalo, môj plán zlyhal už pri prvom probléme, ktorým bola tma v divadle
(tak toto som nedomyslela...). A tak sa písanie poznámok nekonalo, ale
zúfalá som kvôli tomu rozhodne nebola. Hlavne preto, že som mohla celú svoju
bytosť, celé svoje vnímanie sústrediť na okolie, na predstavenie, hercov (aj
tak trochu nehercov), sálu, auditórium... Jednoducho povedané, mohla som si to
užiť! Takže aj keď bez poznámok ale s veľkým elánom...
Ako vždy, VŠMÚ
verzia tejto Čapkovej práce bola poňatá trochu inak, ako ju poznáme, ale
vnímavý pozorovateľ s citom pre čudnosť a tak povediac „wierd things“
to ,myslím, bez problémov mohol brať ako plus. Vrátane mňa.
Hneď od začiatku,
keď hlavnej postave-novinárovi čľupla topánka omylom do kade s vodou, som
si tú hru zamilovala. Netáram, myslím to úprimne. Spontánnosť s akou herci
vykorčuľovali (alebo lepšie povedané: využili) nečakané veci, ktoré do každej
hry skôr či neskôr prídu, bola obdivuhodná. Čo však na mňa spravilo dojem, bola
Umneyovská atmosféra. Inak to povedať neviem. Skrátka dojem Amerického
novinárskeho žargónu, „zafajčených miestností“, pohárov plných whiskey... to ma
skutočne dostalo. A ešte tie steperské kombinácie.
Azda netreba ani zdôrazňovať,
že od profesionality nemalo toto predstavenie vôbec ďaleko. A niekedy som
mala pocit, že hranicu profesionality dávno prekročilo (najmä čo sa týkalo
Kapitána, jeho absolútne dokonavého prízvuku: „Hi, boyz“, bábok a tak ďalej
a tak ďalej.
Áno, boli tam aj
krušné chvíle, kedy som si takmer musela zahryznúť do jazyka, aby som nevykríkla:
„Hej! Odveďte niekto ho z pódia!“ Bolo to najmä preto, že občas sa na
scéne zjavili postavy, ktoré akosi nedobiehali talent ostatných hercov.
Jednoducho ste v jednej chvíli videli obrovskú priepasť medzi fakt
talentovanými a tými, ktorí sa vezú. Samozrejme, mojou úlohou nie je súdiť
ani nič také, a koniec koncov, ďaka takýmto „menej herecky zdatným“ sme si
mi, jednoduchý pozorovatelia mohli s plnosťou uvedomiť na aký klenot sa to
vlastne dívame. Občas totiž musíte vidieť niečo trochu nedokonalé, aby ste
dokázali oceniť dokonalosť.
Snáď je to
zrozumiteľné.
Nuž, toľko z mojej
strany k tomuto predstaveniu, ktoré je hodné veľkých pódií, veľkých
obecenstiev, veľkých gratulácií a určite si nezaslúži ostať zašité kdesi v Labe!
Tak... vyzývam
všetkých bratislavskej umeleckej spoločnosti blízkych, aby si šli toto
predstavenie pozrieť, zhodnotili sami a rovnako ako ja, niekoľko minút
rozmýšľali nad tým, ako je možné, že na svete existujú také talenty.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára