Tak fajn, decká, toto bude asi jeden z tých príspevkov v ktorých si vylejem srdce a pretože vás vlastne nepoznám, pôjde mi to oveľa ľahšie. Už sa vám to stalo, že pred kamoši s ktorými ste boli face to face ste niečo povedať nedokázali, ale keď ste otvorili FB, alebo nejakú vec, podobného socializačného rangu, išlo to z vás zrazu ako vypustená priehrada... No dobre, na jednej strane je to strašné prekliatie tejto doby a tak, ale .... napriek tomu... občas príde vhod len tak sa vyrozprávať papieru,... alebo niekomu na druhej strane internetového LAN kábla, nie?
Nedávno som poslala vydavateľstvu jednu svoju vec. Úprimne povedané, poslala som im tú najkratšiu, lebo tie dlhé sa mi nechceli znovu čítať a opravovať a bla bla bla.... Neviem, čo som čakala (viem v čo som dúfala), keď som im to tam posielala, ale hneď ako som stlačila send button, v bruchu sa mi objavili motýle a krúžili a krúžili a krúžili a ja som každú chvíľu musela kontrolovať mail, či mi z vydavateľstva neodpísali.
A oni odpísali. Po dvoch dňoch. A odpísali, že mi odpíšu a že veľmi pekne ďakujú.
WAW, veľmi pekne ďakujú? Je to bežne, aby vám z vydavateľstva poďakovali, keď im tam niečo pošlete? Je to bežné, aby boli na vás milí a hneď od začiatku na vás (písomne) nevrieskali, že neviete dávať čiarky na správne miesto a „ kam sa to vlastne hrabete“? Je to bežné? Neviem, ale myslím, že nie. Vlastne som presvedčená, že to bežné nie je.
A poviem vám, je to úžasný pocit. Fakt, je skvelé, keď vám niekto celkom cudzí poďakuje za to, čo ste spravili, hoci ešte celkom presne nevie čo to je. Je to, akoby ste odrazu našli nejakú vec, o ktorej ste si mysleli, že už dávno neexistuje. Presne také to bolo. Ľudia si myslia, že ochotní vydavatelia nie sú. A oni sú. Len treba hľadať veľmi, veľmi pracne, kým takých nájdete.
A tak som opäť každý deň sledovala mail, či mi neodpísali. Tak veľmi som chcela (chcem), aby to vydavateľstvo zaujalo a tak....
A dnes ráno mi zazvonil telefón. Ešte som bola v posteli a sprvu som si nebola istá, či je to len v mojom sne, alebo či je to realita a až keď sa mi zvučka ozvala druhý krát, bola som schopná mobil zodvihnúť.
Volala mi sestra. Prišiel mi mail (aby som vám to vysvetlila, ja na izbe nemám net. A ona hej. Tak hádajte čo? Občas mi checkne mail.). Z vydavateľstva.
A vôbec to nebolo to, po čom som túžila. Cítila som sa presne ako Rory Gilmorová, keď jej nepridelili to štipko v New York Times. Presne tak som sa cítila. Vlastne cítim. Moje prvé odmietnutie. Veľká vec. Veľká smutná vec. Momentálne so mnou síce zametajú hormóny, ale aj keby to tak nebolo, myslím, že by som mala pocit, že to moje písanie za nič nestojí.
Na druhej strane, keby Rory dostala to štipko do NYT, zrejme by tam išla a nemohla by ísť robiť reportérku na prezidentskú kampaň Baraca Obamu. A to je oveľa lepšie. A možno na mňa čaká tiež niečo lepšie.
Neviem, možno trepem a snažím sa upokojiť a povzbudiť, zobrať si z tejto zlomovej situácie to najviac, čo môžem. Nechcem prestať písať, milujem to. Jeden neúspech by ma nemal odradiť....
Ale aj tak. Je mi to ľúto. Veľmi.
A viem že aj mojej sestre. To ona ma prinútila to tam poslať.
Ale nevadí.
Dopadne to dobre. Neviem síce ako je to možné, ale veci nakoniec vždy dopadnú dobre.
Tak to je všetko.
Mrzí ma, ak ste sa prehrýzli celým textom až sem a teraz si trháte vlasy, že tých päť minút čítania vám už nikdy nikto nevráti. Vážne. Ale, myslím, že som si potrebovala vyliať dušu. Poprední svetoví psychológovia tvrdia, že napísanie myšlienok zlepšuje flexibilitu myslenia a umožní nadhľad nad problémom....
Som rada, že vás mám, decká, fakt.
XOXO
DomiLondon
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára