Júnové favs

ún. Ani neviem, kedy zmizol. Puf. Nechápem. Akosi sa teraz nestíham nadýchnuť a občas si uvedomujem, že pre všetko, čo musím riešiť, pre plnú hlávku a plné ruky a plné srdce, mi niekedy pekné veci unikajú pomedzi prsty. Pochopte, som z tých, ktorí sa niečoho takého desia najviac na svete. Mysleli ste si, že môj instagram má promovať moje fotografické schopnosti?! Nebláznite. Fotím horšie ako môj desať ročný synovec. Nie, môj instagram je mucholapkou, vysoko adhéznym lepidlom. Jeho úlohou je chytať momenty, aby som na ne nezabudla. Spolieham sa naň. A ešte na to, že nikdy nedôjde k solárnym katastrofám opisovaným v dystopických knihách a nevypadnú všetky internety. To by môj môj instagramový denníček asi neprežil.

Pri chaose, ktorý momentálne obklopuje moju existenciu sa musím každý deň rozhodovať hľadať/vidieť pekné veci. Nenechať sa pohltiť okolnosťami. Ha! Často sa mi nedarí. D by vedel rozprávať. Je to svätý muž. Pri mne si odkrúti očistec a pôjde rovno do neba (toľko moja teória). Občas som trochu bipolárna- občas je deň pekný a už o pár chvíľ na to zabudnem. Zvláštne. Každopádne si uvedomujem, že to čím sýtim svoje vnútro, potom z neho vyteká. A viďte v tom čo chcete- kresťanskú metaforu, alebo hoci aj životnú módrosť. Je mi to jedno. Skrátka som si uvedomila, že tma, ktorej občas dovolím napĺňať moje srdce namiesto pekných vecí, mi otravuje vnútro. A cítiť to. Vidieť to. Počuť to. Na mne.

Takže, chcem hľadať/vidieť/zdieľať pekné veci. A tu sú tie júnové.

Celý článok si prečítajte na FRIES N´ICECREAM. 

Ultimate bus traveler´s guide: Sweden edition- PART TWO

Tak teda dobre. Druhá časť.

Priznanie- na chvíľu ma premohla skúposť a horderstvo. A chcela som si všetky svoje cestovateľské info nechať pre seba. A potom ich raz, v čase krízy predať za strašné prachy ako „Cultural Know How“. Ale došlo mi, že by to asi aj tak nik nekúpil (aj keby bola zombie apokalypsa), vtedy by každý bojoval o svoj holý život a dušu spasenú, raboval by obchody a kradol použiteľné zásoby potravy a kašľal by na „cultural Know How“. Takže, logickým rezultom tohto vnútorného boja je… druhá epizóda seriálu o autobusovej cestovateľke. Nemáte za čo.

Nuž, Baška. Zistila som, že sme si veľmi podobné. Občas, keď sme boli mladšie, kupovali sme si košele len preto, že mali pekné podšívky na lemoch. Jasné, že tie podšívky nik nevidí, ale my sme o nich vedeli. Alebo občas chodíme do pekných obchodov a knižníc len pre ten pocit akože sme vo filme. Alebo sme si občas kúpili TOGO kávu a noviny… aby sme vyzerali americky. Súďte ak chcete. 

Celý príspevok si môžete prečítať na :Fries N´Icecream. 

Ultimate bus traveler´s guide: Sweden edition- PART ONE

red týždňom som sa vybrala na sever. Do Švédska. Baška tam buduje svoju kariéru a stavia ďalšiu strategickú európsku baštu našej rodiny a ja pravdepodobne už onedlho budem zapriahnutá do mašinérie pracovného dospeláckeho života, rozhodla som sa teda využiť posledné lúče môjho freesylového života a vybrala som sa na sever. Punkovo. A keď hovorím punkovo, myslím ultimátne punkovo. Autobusom. SAMA. 26 hodín.

Človek by si myslel, že samovražda. A viete čo? Áno. Zistila som, že z obdobia, kedy som bola uchvátená z toho, že vám stewardka v ružovom ponúkne „kávu, ččaj, kapuččíno a ččokoládu,“ ZADARMO a časáky ZADARMO som už vyrástla.  Tieto vysoko kvalitné neska nápoje som s radosťou oželela a nedala si ich ani raz. Oproti môjmu JA spred desiatich rokov som už totiž nemala nutkavý pocit dozbláznenia využívať všetky bezplatné „nadštandardy“ s ktorými sa stretnem „just because I can“. A po čase si navyše uvedomíte, že tej hnusnej autobusovej pachuti v ústach po noci sa dá vyhnúť… napríklad nepitím spomínaných delikates.

CELÝ ČLÁNOK SI MôŽETE PREČÍTAŤ NA MOJOM NOVOM BLOGU: Fries N´Icecream

Májové "favs"

Raz sa ma niekto pýtal na to, čo rada pozerám/jem/pijem/mám/chcem/čítam/počúvam, lebo vraj som inšpiratívna. Osobne mi to nedáva zmysel a nie celkom tomu rozumiem, pretože vlastne som ako také steblo v tráve a robím si čo chcem a mám rada čo chcem a pijem čo chcem. A navyše sama svoju inšpiratívnosť vnímam niekde na úrovni virálneho videa o škrečkovi, čo je drobunké tacos a dekoratívneho gýču v podobe pastelovo natretého ananásu, ale budiš. Vox populi, vox dei, hovorím. Dopyt riadi ponuku. A hoci som presvedčená, že máte dostatočnú súdnosť na to, aby ste si v tom množstve nepotrebného materializmu a konzumu dokázali nájsť tie svoje „OMG monthly favs“, predsa len som sa rozhodla všetkých vás, latentných stalkerov, čo čítate moje blogy, každomesačne zahlcovať tými mojimi. Nemáte za čo!

1.       Sia: Cheap Thrills (#chairdance)

Milujem tých ľudí, čo sú presvedčení, o tom, že Sia funguje od minulého roka a jej debut bol Luster. Zlaté. Je to blbosť. Sia je tu s nami už miliardu rokov a od šialeností a videí s maňuškami si prešla cez Shia Labeoufa a jemnú alternatívu až k rádiovkám. Nikdy som nebola prudký fanúšik Sheanových nezrozumiteľných hundranín, ale… toto je dobrá vec. Pusti si.

2.       Kód/Code KSC

Celý článok si môžete prečítať na mojom novom blogu Fries´N Icecream (rada vás tam uvidím).

O Tatríne, Živene, tebe a mne

Warning: Ultim thinking loudly. Možno bez hlavy a päty, ale čo! Toto je môj blog a ty si tak trochu stalker, keď to čítaš. Tak nebuď potom naštvaný.

Neskoro večer sme prechádzali od Galérky ku stanici. Peši. Kus cesty. No a čo. Vo vzduchu voňala pokosená tráva a kde tu sme míňali drsné tlupy košického mladistva. Mám rada také večery. Do života dajú mnoho. Napríklad zistenie, že skejtbord/longbord je poväčšine módny doplnok a nie dopravný prostriedok. Nebudem ich súdiť- táto filozofia ma preniesla späť do môjho detstva. (Tiež som jazdievala so sebou nosievala skejtboard. Deti pochopia, že im to na coolovosti nepridá. Ale to chce to čas.)

Ale nie o tom som chcela. Niekde pri filharmónii (košický žargón ešte nepoznám, neviem, či má nejaký krycí názov), som si niečo uvedomila. (Hej, až sa cítite hlúpo, keby ste prechádzali popri tom veľkosklade umenia, filozofie a osvietensva a na nič by ste neprišli. Chcela som sa vyhnúť tomuto seba-strápneniu, tak mi teda niečo osvietené napadlo.)

Celý príspevok si môžete prečítať na : mojom movom blogu Fries´N Icecream

IT IS OVEEERRRR, is it?

Sú dve možnosti:
A) Buď je vyššie uvedené tvrdenie pravda a ja som už v tejto chvíli Mgr.,
B) alebo vás bohapuste klamem, rozmyslela som si to,a povedala som si, že chcem jazdiť vlakom ešte pár mesiacov zadarmo.

(update: Neklamala som. :) !!!!!!! Teraz ma všetci musíte poslúchať. Haha! … Vážne!)

Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, zlý rezult z tohto dňa byť nemôže. Buď titul, alebo vlaky. Človek si v tomto sociálnom štáte niekedy ani nevie vybrať, čo sa mu hodí viac. Tak dobre nám je.

Každopádne, kocky sú hodené, ako povedal Cicero. (myslím). A tak,uprostred toho chaosu, žalúdočných vredov a nervozity, papierov porozhadzovaných po izbe, litrov kávy… je čas sumarizovať. Prehodnocovať.Spraviť výročnú správu.

Keď som nastúpila do Bratislavy na bakalára, nemaľovala som sa. Akože vôbec. Vrchol môjho make-upu bol púder. A nie, nemala som čistú pleť. Bola som len divné decko. A čo!!!
Na Átrijákoch sa naša izba stala prestupnou stanicou každovečerných párty a vďaka spolubývajúcej som zistila, že existujú individuality, ktoré k životu nepotrebujú vodu. Len voňavku.

Celý článok nájdete na mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/145041673268/it-is-oveeeerrrr-is-it

Morning Routune

Vyrástla som. Neviem ako/kedy sa to stalo- v mojej hlave mám stále sedemnásť, ale je to tak. Mám dvadsať päť! Moja mamka mala v tom veku dve deti. Dominikova mamka tri. Ja sa niekedy nedokážem vytiahnuť z postele pred deviatou!!! Keď som si túto skutočnosť uvedomila, trochu to mnou zatriaslo. 

Nejde o to, že by som bola spajo, skoré rána mám dokonca rada, len…. perinka ma niekedy oblapí tak silno, že sa jej neviem vzoprieť. A keď aj vstanem pred deviatou, kým som schopná reálnej efektívnej činnosti, je obed. Potom si uvedomíte že je pol dňa za vami a váš najväčší dosiahnutý achievement sú raňajky, ktoré už raňajkami vlastne ani nie sú. Povedzme si to na rovinu: CHÝBA MI DISCIPLÍNA.

Rána milujem. Kedysi som nimi žila. Myslím si dokonca, že boli stvorené pre našu dušu. Taký intenzívny čas pre seba ako ráno asi nenájdete v celom dni. Niečo to stojí. Ale čo nič nestojí, za nič nestojí. A navyše moja hlávka je príliš farebná, milión nápadov a myšlienok, ktoré si vyžadujú realizáciu. V opačnom prípade som frustrovaná. Človek sa musí realizovať. Osobnostne rásť. Budovať svoje vnútro. A nielen duchovne, ale aj charakterovo, intelektuálne, kulurne….a rána sú na to stvorené. Som o tom presvedčená. 

Myslím, že som správcom svojho času. A svojej osobnosti. Takže som sa pred nejakým časom rozhodla na radikálny krok. Vytvorila som si svoju RANNÚ RUTINU. Žiadne pospávanie. žiadna prokrastinácia (do pozornosti dávam knihu Umenie prokrastinácie. Milujem ju!), čistý focus od rána.

Chvíľu je to boj, bunky môjho tela revoltujú, ale ako hovorí môj otec- veľký kuchynský filozof: “Nad telom vládne duch!” Ani mi vlastne nejde tak o to, kedy vstanem ako skôr o to, koľko spím. Spánkový cyklus normálneho človeka trvá asi 90 minút. A je fajn zobudiť sa, keď sa tento cyklus ukončí. Chodím spať okolo polnoci, takže 6 a pol hodinový spánok je presne ten akurátny….ak chcem teda stihnúť všetko čo mám. 

Celý článok nájdete na mojom novom blogu:http://friesnicecream.tumblr.com/post/144848631885/morning-routine

Keď o vás oprie bicykel

Píšem vo vlaku. Ako slávni blogeri. Takže teraz som slávni bloger. To dá logiku. Keď píšete na mobil vo vlaku a na nohách vám spí frajer (ktorého sem tam treba poškrabkať za uškom), zistíte že dlhé vety sú bezpredmetnou záležitosťou. Poviete len to podstatné. Nechcete predsa svalovku na palcoch….

Celý článok si môžete prečítať na mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/140266881878/ke%C4%8F-o-v%C3%A1s-oprie-bicykel

25

Mala som narodeniny.Podľa mňa existujú dva typy narodenín. Jedni sú narodeninové každoročné a tie druhé sú narodeninové výnimočné. Ja som tento rok absolvovala tie druhé. Výnimočné. A hoci doteraz som presvedčená,o tom, že kdesi v časopriestore nastala hrozná chyba, ktorú doteraz nik nevie opraviť a ja by som v skutočnosti mala mať nejako medzi sedemnásť a dvadsaťjeden (taký je podľa všetkého môj emocionálno-psychicko-metafyzicko-architektonicky vek. vážne!), minulý týždeň som oslávila dvadsaťpäť!!! To je štvrť storočie. Fuu, ako som zasiahla do histórie. O ďalšie štvrťstoročie budem mať 50. 50 roční ľudia sú starí. Ale to som si myslela už aj o 25 ročných a teraz si len sama pred sebou obhajujem, že občas pozerám Phineasa a Ferba a Adventure Time. Farizej som. (Na moju obhajobu, Adventure Time, by som nikdy v živote, NIKDY V ŽIVOTE!!!!!! nemustila dieťatu. NIKDY. Howk!).

K veci. Oslávila som niečo, o čom som bola presvedčená, že sa toho nikdy nedožijem. Začínam sa nazdávať, že dokonca možno budem na vlastnej svadbe a vychovám pár detí….s takýmto plánom som nikdy nepočítala. Možno raz dokonca budem mať aj 50 a môj muž bude šedivý. Tak pekne šedivý, lebo jemu by to pristalo. A možno raz budem mať 75. Ak raz niekto oslávil 25, už nie je  nijaký precedens aby život na neho nezosypal aj všetky ostatné štvrťročnice. Len aby sa nakoniec nestalo, že sa so mnou o 75 rokov porozpráva Janko Tribula a nespýtal sa ma, ako veľmi som šťastná, že už mám 100. Jupíí. Horší by bol len pozdrav v Regine. 

Celý článok si môžete prečítať na mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/138876866123/25

(Re)solutions.

Viete, čo je podľa mňa nový rok? Ten šatník, čo ním Lucy prešla do Narnie. No vážne! Nevedela čo tam bude. Ani aké to bude. Pokojne to mohla byť hyperpriestorovo-paradoxná červia diera, ktorá by ju mohla vcucnúť a vycucnúť uprostred ničoty vedľa mŕtveho Falcovho tela. A rovnako pokojne to mohla byť zasnečená krajina s pouličkou lampou a veľkým levom. Veľký rozdiel v pravdepodobnosti tam nebol. Nevedela to. Keby to vedela bola by to nuda. A keby to bola nuda, nešla by tam, pretože deti nikdy nerobia nič nudné. A keby tam nešla, nebola by Narnia. Ani lev a ani nič. Period.

Skrátka. Niekedy potrebujeme Neznámo. GREAT UNKNOWN. Dobrodružstvo nevedomosti, ktoré ponúka priestor pre prekvapenia. A motýle v bruchu a napätie a také to smiešne chvenie. Podľa mňa je nový rok o tom. Aj o tom. 

Viac sa dočítate v mojom novom blogu: http://friesnicecream.tumblr.com/post/136971232203/resolutions

#META

Nemám to rada. Nemám rada meta veci. Chápem, že občas sú nevyhnutné- napríklad keď máte za 3 dni prečítať celý (!!!) Zločin a trest, napísať naň čitateľský denník a ešte k tomu nakresliť obrázky, lebo vaša učka má rada v čitateľskom obrázky. Nik neprečíta Z&T za tri dni- má to milion strán, jeeees! Na to sú meta veci. (true story, btw) Inak na nič. Mali by ich zakázať!

Viem o čom hovorím. Ostatné dni som žila v krabici s nápisom METAŽIVOT Dali mi oblbováky. Oblbli ma. Realitu vtedy vnímate veľmi oklieštene. Vlastne vnímate len to, čo sa deje práve v tej chvíli. Neriešite dôsledky, ani to čo bolo ani to čo bude. Nesmejete sa. Nič vám nepríde vtipné. Nehovoríte smiešne veci. Oblbováky vám asi vyžrali  tú polku mozgu v ktorej sídli centrum smiechu. 

Interakcia z ľuďmi sa koná akoby pod vodou. V rade pri pokladni nevydržíte viac ako tridsať sekúnd. potom radšej položíte košík na zem pred seba a poberiete sa. Miesto dobrých filmov pozeráte zlé reality na TLC…to váš mozog zvláda. Spať idete…. keď vás zalomí: o druhej, o piatej a ultimátne o deviatej. O deviatej ste nechodili spať od ôsmej triedy na základnej. Tvár kamarátov si už nepamätáte. 

Celý článok nájdete na mojom novom blogu : http://friesnicecream.tumblr.com/post/121049420113/meta

#ROK

Dnes som bola v knižnici. V našej krajskej knižnici, ktorú robí krajskou asi len ten názov. Bola som tam pri policiach a regáloch s turistickými sprievodcami a bedekermi (to je nové slovo, čo som sa dnes naučila. Bedeker. Páči sa mi. A ešte sa mi páči veľa znelých spoluhlások pokope.) a tvárila som sa, že sa chystám na výlet po Európe. A Amerike. Blízkom východe a Afrike. A že si chcem spraviť hodnotný a kvalitný intinerér. A tak som si povyberala a požičala a myslím, že toto leto si už vo Zvolene nik iný cestovný itinerér robiť nebude, lebo nebude mať z čoho. 

Na námestí som si sadla pod nejaký strom, ktorý v návale generálnej rekonštrukcie mesta ešte nestihli vypíliť a keď som začala čítať o zlatej horúčke v Kalifornii (veta, čo sa chcem naučiť naspamäť: “ …v horách medzitým rástli nové osady ktoré ale okrem baníkov potrebovali aj kuchárov, hospodyne, dopravcov, remeselníkov a prostitútky. …“) uvedomila som si, že je to už rok. Vlastne takmer presne rok, odkedy sme tam boli. A uvedomila som si, že je vlastne strašne smiešne, koľko sa toho do jedného roka naprace. Horkého aj sladkého. Aj horkosladkého. Ako sa za jeden rok môže zmeniť váš pohľad. Na seba. Na svet. Na ľudí. Na budúcnosť. Ako sa za jediný rok, ba aj rýchlejšie môžu niektoré veci ultimátne dokašľať a iné vám vyrazia dych svojou spontánnosťou a blízkosťou. Ako za jediný rok môžete prejsť dlhšiu cestu ako predtým za päť. Jeden rok. 365 dní. 

Pred rokom:

• som ešte nosila kvietky (už menej, ale boli tam… vďaka bohu, je to preč)
• som bola #CaliforniaLadies a #frajerkaLongboardistu (a bola som schopná rozprávať sa len hashtagmi. trust me.)

celý článok nájdete na mojom novom blogu: #ROK http://friesnicecream.tumblr.com/post/120450058578/rok