S podobnými knihami som sa v poslednom čase stretávala skutočne takmer na každom kroku. „Eldridgovkami“ počnúc, cez Chanovu Bláznivú lásku, Shakarianových Najšťastnejších ľudí na svete až po Crabbovu Modlitbu. Ako to už býva, niektoré vás oslovia viac a iné až tak nie.
Kam však Hybelsovu knihu Dopraj si prepych modlitby zaradiť?
Pravdu povediac po tom, ako som si ju na pošte vyzdvihla a zbadala jej obálku, mala som chuť ju rovno zavrhnúť ako nezaujímavú. Piesok a bosé nohy to fakt nie je niečo, čo by ma uchvátilo a zaujalo hneď od začiatku. Ak by som však naozaj dala na prvý dojem, zrejme by som prišla o veľa. Oproti Crabbovej Modlitbe, v ktorej je striktne vyhranený postup modlitby, ktorého čítanie asi nie je také zábavné ako by sa človeku žiadalo, je táto kniha niečo celkom iné. Dokonca by som ju prirovnala k nejakému zvláštnemu symbiotickému splynutiu Eldredgeovho zaujímavého, pútavého a veľmi ikonického štýlu so štýlom, ktorý sa čitateľovi veľmi nenásilne snaží ukázať druhú, naplňujúcu a sviežu stránku modlitby.
Aj keď Bill Hybels už nie je najmladší, v knihe a slovách ktoré do nej zakomponoval (a ktoré mimochodom prebral zo svojich prednášok, ktoré rozprával a na základe ktorých knihu napísal) je cítiť neustála mladosť a radosť zo života.
Som rada, že prvotný dojem, ktorý na mňa urobila skôr obálka kniha ako kniha samotná ma neodradila od toho, aby som sa do nej na pár chvíľ ponorila a vzala si z nej niekoľko skvelých myšlienok. Preto som presvedčená o tom, že kniha Billa Hybelsa Dopraj si prepych modlitby patrí práve do tej skupiny kníh, ktoré ma oslovili.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára