piatok 23. marca 2012

Mloky- Karel Čapek (divadlo Lab)


Drahí ctitelia a obdivovatelia umenia!
Hlásim sa vám opäť ako mediátor, sprostredkovateľ, úbohí pozorovateľ, ktorý skromne prednáša svoje postrehy a názory a s pokorou sa úfa vášho pochopenia.
Nuž, opäť som sa na chvíľu ponorila do hýrivého sveta divadelnej chásky, na krátky moment som splynula s umeleckou atmosférou pódiového undergroundu a teraz by som vám o tom ponúkla krátky report.
V prvom rade by som chcela podotknúť, že som veľmi rada, že som opäť nabrala vyrazený dych. Verte mi, také predstavenie ako Mloky, v takom spracovaní, v akom som ho videla ja si jednoducho takú reakciu v človeku neodpustí. Vyrazený dych a nič iné. Od začiatku do konca. A ešte aj potom.
Aby som však začala pekne od začiatku- Tentokrát som si do svojej tašky (okrem zvyčajnej výbavy pozostávajúcej z minimálne dvoch kníh... pre prípad núdze) pribalila aj zápisník a stabilo ceruzku (nie len tak hocijakú, ale ceruzku na špeciálne príležitosti) v úprimnej nádeji, že si budem písať počas predstavenia poznámky, ktoré neskôr, ako poctivý analytik, syntetik a „akože recenzent“  aj využijem a spracujem. Ako sa však ukázalo, môj plán zlyhal už pri prvom probléme, ktorým bola tma v divadle (tak toto som nedomyslela...). A tak sa písanie poznámok nekonalo, ale zúfalá som kvôli tomu rozhodne nebola. Hlavne preto, že som mohla celú svoju bytosť, celé svoje vnímanie sústrediť na okolie, na predstavenie, hercov (aj tak trochu nehercov), sálu, auditórium... Jednoducho povedané, mohla som si to užiť! Takže aj keď bez poznámok ale s veľkým elánom...
Ako vždy, VŠMÚ verzia tejto Čapkovej práce bola poňatá trochu inak, ako ju poznáme, ale vnímavý pozorovateľ s citom pre čudnosť a tak povediac „wierd things“ to ,myslím, bez problémov mohol brať ako plus. Vrátane mňa.
Hneď od začiatku, keď hlavnej postave-novinárovi čľupla topánka omylom do kade s vodou, som si tú hru zamilovala. Netáram, myslím to úprimne. Spontánnosť s akou herci vykorčuľovali (alebo lepšie povedané: využili) nečakané veci, ktoré do každej hry skôr či neskôr prídu, bola obdivuhodná. Čo však na mňa spravilo dojem, bola Umneyovská atmosféra. Inak to povedať neviem. Skrátka dojem Amerického novinárskeho žargónu, „zafajčených miestností“, pohárov plných whiskey... to ma skutočne dostalo. A ešte tie steperské kombinácie.
Azda netreba ani zdôrazňovať, že od profesionality nemalo toto predstavenie vôbec ďaleko. A niekedy som mala pocit, že hranicu profesionality dávno prekročilo (najmä čo sa týkalo Kapitána, jeho absolútne dokonavého prízvuku: „Hi, boyz“, bábok a tak ďalej a tak ďalej.
Áno, boli tam aj krušné chvíle, kedy som si takmer musela zahryznúť do jazyka, aby som nevykríkla: „Hej! Odveďte niekto ho z pódia!“ Bolo to najmä preto, že občas sa na scéne zjavili postavy, ktoré akosi nedobiehali talent ostatných hercov. Jednoducho ste v jednej chvíli videli obrovskú priepasť medzi fakt talentovanými a tými, ktorí sa vezú. Samozrejme, mojou úlohou nie je súdiť ani nič také, a koniec koncov, ďaka takýmto „menej herecky zdatným“ sme si mi, jednoduchý pozorovatelia mohli s plnosťou uvedomiť na aký klenot sa to vlastne dívame. Občas totiž musíte vidieť niečo trochu nedokonalé, aby ste dokázali oceniť dokonalosť.
Snáď je to zrozumiteľné.
Nuž, toľko z mojej strany k tomuto predstaveniu, ktoré je hodné veľkých pódií, veľkých obecenstiev, veľkých gratulácií a určite si nezaslúži ostať zašité kdesi v Labe!
Tak... vyzývam všetkých bratislavskej umeleckej spoločnosti blízkych, aby si šli toto predstavenie pozrieť, zhodnotili sami a rovnako ako ja, niekoľko minút rozmýšľali nad tým, ako je možné, že na svete existujú také talenty.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára