Ale to nebolo všetko... prihlásili ma aj do Základnej umeleckej školy. Na akordeón. Učiteľka bola skvelá, ale mučila ma. A ja ju tiež. Bola to obojstranne nevýhodná dohoda, ktorá trvala 10 rokov a vyžiadala si niekoľko sĺz, prasiat v žiackej knižke (doslova.Učiteľka mi tam fakt kreslila prasatá) a hodiny a hodiny a hodiny hrania. Ale občas to bolo fajn. Tých chvíľ bolo síce málo, ale mať skills v hre na nejaký nástroj nie je nikdy na zahodenie.
Po základnej škole som nastúpila na Katolícky gympel Š. Moysela. úprimne- najlepšie roky môjho doterajšieho života. Tá škola je ako... neviem.... rodina. Po vyučovaní sa s profákmi pozerajú filmy a hrajú divadlá. Cez voľnú hodinu idete k pádremu (duchovný správca školy) do bytu, ktorý je vedľa vašej triedy na čaj a na pokec. Steny sú pomaľované panorámou vymysleného mesta a ... všetko tam dýcha slobodou. Každý pozná každého a viete, že ľuďom na vás záleží...WAW...
A potom výška. Bratislava... Tristo kilometrov od domova. Prvé mesiace moli strašne strašné, ale nakoniec sa to utriaslo. Môj život sa skladá z etáp. Jednou z nich bola etapa maľovania... neviem či mi to išlo dobre, ale dostala som ponuku kresliť pre prvý slovenský komixový magazín... a potom tá etapa prešla. Neviem ako sa to stalo. Zmyzla rovnako rýchlo ako prišla a vystriedala ju iná. Písanie. Ale to ma sprevádzalo celý život. Sedem hrubých podrobných denníkov pod posteľou, niekoľko hotových rukopisov vo foldry My Creatures v compe o tom svedčia.
Nejde o nijaký biznis, ani neviem či chcem ešte niečo vydať... ale viem, že písanie ma napĺňa bez ohľadu na to, či to niekto číta alebo nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára