Píšem vo vlaku. Ako slávni blogeri. Takže teraz som slávni bloger. To dá logiku. Keď píšete na mobil vo vlaku a na nohách vám spí frajer (ktorého sem tam treba poškrabkať za uškom), zistíte že dlhé vety sú bezpredmetnou záležitosťou. Poviete len to podstatné. Nechcete predsa svalovku na palcoch….
Mala som narodeniny.Podľa mňa existujú dva typy narodenín. Jedni sú narodeninové každoročné a tie druhé sú narodeninové výnimočné. Ja som tento rok absolvovala tie druhé. Výnimočné. A hoci doteraz som presvedčená,o tom, že kdesi v časopriestore nastala hrozná chyba, ktorú doteraz nik nevie opraviť a ja by som v skutočnosti mala mať nejako medzi sedemnásť a dvadsaťjeden (taký je podľa všetkého môj emocionálno-psychicko-metafyzicko-architektonicky vek. vážne!), minulý týždeň som oslávila dvadsaťpäť!!! To je štvrť storočie. Fuu, ako som zasiahla do histórie. O ďalšie štvrťstoročie budem mať 50. 50 roční ľudia sú starí. Ale to som si myslela už aj o 25 ročných a teraz si len sama pred sebou obhajujem, že občas pozerám Phineasa a Ferba a Adventure Time. Farizej som. (Na moju obhajobu, Adventure Time, by som nikdy v živote, NIKDY V ŽIVOTE!!!!!! nemustila dieťatu. NIKDY. Howk!).
K veci. Oslávila som niečo, o čom som bola presvedčená, že sa toho nikdy nedožijem. Začínam sa nazdávať, že dokonca možno budem na vlastnej svadbe a vychovám pár detí….s takýmto plánom som nikdy nepočítala. Možno raz dokonca budem mať aj 50 a môj muž bude šedivý. Tak pekne šedivý, lebo jemu by to pristalo. A možno raz budem mať 75. Ak raz niekto oslávil 25, už nie je nijaký precedens aby život na neho nezosypal aj všetky ostatné štvrťročnice. Len aby sa nakoniec nestalo, že sa so mnou o 75 rokov porozpráva Janko Tribula a nespýtal sa ma, ako veľmi som šťastná, že už mám 100. Jupíí. Horší by bol len pozdrav v Regine.
Viete, čo je podľa mňa nový rok? Ten šatník, čo ním Lucy prešla do Narnie. No vážne! Nevedela čo tam bude. Ani aké to bude. Pokojne to mohla byť hyperpriestorovo-paradoxná červia diera, ktorá by ju mohla vcucnúť a vycucnúť uprostred ničoty vedľa mŕtveho Falcovho tela. A rovnako pokojne to mohla byť zasnečená krajina s pouličkou lampou a veľkým levom. Veľký rozdiel v pravdepodobnosti tam nebol. Nevedela to. Keby to vedela bola by to nuda. A keby to bola nuda, nešla by tam, pretože deti nikdy nerobia nič nudné. A keby tam nešla, nebola by Narnia. Ani lev a ani nič. Period.
Skrátka. Niekedy potrebujeme Neznámo. GREAT UNKNOWN. Dobrodružstvo nevedomosti, ktoré ponúka priestor pre prekvapenia. A motýle v bruchu a napätie a také to smiešne chvenie. Podľa mňa je nový rok o tom. Aj o tom.
Nemám to rada. Nemám rada meta veci. Chápem, že občas sú nevyhnutné- napríklad keď máte za 3 dni prečítať celý (!!!) Zločin a trest, napísať naň čitateľský denník a ešte k tomu nakresliť obrázky, lebo vaša učka má rada v čitateľskom obrázky. Nik neprečíta Z&T za tri dni- má to milion strán, jeeees! Na to sú meta veci. (true story, btw) Inak na nič. Mali by ich zakázať!
Viem o čom hovorím. Ostatné dni som žila v krabici s nápisom METAŽIVOT Dali mi oblbováky. Oblbli ma. Realitu vtedy vnímate veľmi oklieštene. Vlastne vnímate len to, čo sa deje práve v tej chvíli. Neriešite dôsledky, ani to čo bolo ani to čo bude. Nesmejete sa. Nič vám nepríde vtipné. Nehovoríte smiešne veci. Oblbováky vám asi vyžrali tú polku mozgu v ktorej sídli centrum smiechu.
Interakcia z ľuďmi sa koná akoby pod vodou. V rade pri pokladni nevydržíte viac ako tridsať sekúnd. potom radšej položíte košík na zem pred seba a poberiete sa. Miesto dobrých filmov pozeráte zlé reality na TLC…to váš mozog zvláda. Spať idete…. keď vás zalomí: o druhej, o piatej a ultimátne o deviatej. O deviatej ste nechodili spať od ôsmej triedy na základnej. Tvár kamarátov si už nepamätáte.
